EXPO Osaka 2025

Tento príbeh je aj o tom ako sa plnia sny. Nie naplno, ale plynule. Aby sme raz mohli spomínať a pripomínať si, že snívať sa oplatí. 

Našej ceste so študentmi do Osaky predchádzala polročná komunikácia s (ne) kompetentnými autoritami. Nakoniec všetko klaplo a pár študentov zo Slovenska si mohlo overiť v Osake svoje poznatky zo štúdia v IBDP programe. Naša cesta nebola obyčajnou exkurziou, ako si mnohí mysleli, ale dobre premyslenou výpravou za poznatkami, ktoré študenti nadobudli počas štúdia a v Osake si ich mohli overiť vo väčšine krajín sveta sústredených na výstave Expo.

Leteli sme z Budapešti do Shanghaia a niekde nad Sibírou sme dosiahli stratosféru. Jeden z mnohých geografických faktov. Na ceste sme zažili toľko turbulencií, že po piatej som ich prestala počítať. 

Medzipristátie v Shanghai sme si užili. Štyri kontroly našej osobnosti, stráta maličkostí, ale háčiky na háčkovanie im nevadili... Číňan na mňa ziapal "pembenk, pembenk"... Čo by to tak mohlo byť??? Po chvíli mi došlo, že Powerbank🙈

Pri vzlete do Osaky nás vyprevádzala podivná trojica letiskových pracovníkov, ktorí nám, nastúpení v šíku, mávali z runaway akoby vyprevádzali Maucetunga🫣

Z lietadla spoločnosti Shanghai Airlines sme odchádzali síce prežratí (fakt sme pojedli a popili), ibaže dobití priestorom. Economy class je v Ázii ako Ryanair. No space with grace. Na raňajky sme dostali housku, ktorá mala dátum spotreby december 2025! Ani nechcem vedieť, čo všetko v nej bolo.

Osaka nás privítala prirodzene...36°C, 70% vlhkosť, smog. Rýchlovlakom sme cestovali k nášmu ubytku 45 minút. To, aby ste mali predstavu aká je táto 20 miliónová aglomerácia rozsiahla. Hneď na letisku sme sa zastavili v stánkoch, ktoré propagovali Expo a získali niekoľko suvenírov. Toľká radosť v nás :-) 

Dvojposchodová budova v tichej, ale sociálne slabšej štvrti. Odkrylo nám to množstvo vrstiev v japonskej spoločnosti, ktoré sa v ekonomických rubrikách neobjavia. Za týždeň nášho pobytu sme sa stali atrakciou tejto štvrte. Večer, keď sme sa vracali akože "z mesta" (tento pojem v megacity ťažko použiť, rovnako ako slovo centrum mesta, ktoré tu neexistuje) nás lákali v miestnej pasáži do barov, kde sme v poslednú strávenú noc v Osake aj skončili na Karaoke show. Lebo, čo by to už bolo, keď sme v Japonsku a nezakvílime si do mikrofónu. Dobre sme sa bavili, spievali svetové hity, Japonci svoje balady, natáčali sa. Všetko ok, ale keď sme odchádzali po záverečnej, a že "Can we make a picture together", mali ste vidieť ako im stuhli  tváre. Fun yes, picture no...

Ráno na nás Japončíci čakali sediac v blízkom parku, ktorý pripomínal skôr obschnutý okraj púšte s maringotkami. Niečo na nás vždy jačali, ale jazyková bariéra bola očividná z oboch strán. My nulová japončina, oni nulová angličtina. Vekový priemer domácich bol asi 70 rokov, čo len potvrdzuje stárnutie obyvateľstva v Japonsku. Čo nás ale zarazilo bol alkoholizmus. Nasávali celý deň. Keďže Japonci nemajú enzým na štiepenie alkoholu, nepotrebujú toho veľa, aby sa ocitli vo vodorovnej... A takých sme tam videli denne desiatky. Boli našimi majákmi na ceste k ubytku. Ležali pozdĺž cesty na rozpálenom betóne a nikto si ich nevšímal... Každé ráno im tam auto prinieslo jedlo a medikamenty. Pre nás to boli zombíci z mokrej štvrte, my pre nich totálni exoti. Keď sme odchádzali, lúčili sa s nami ako s rodinou. Ak by sme si v čase nášho pobytu otvorili malú krčmičku s borovičkou, boli by našimi pravidelnými zákazníkmi. Všetci boli od toho slnka opálení a to sa v Japonsku nenosí. Opálený Japonec, občan B kategórie. Pochopili sme, že rôzne zakrývacie časti odevu neslúžia na akože ochladzovanie pokožky, ale na jej ochranu pred slnkom. Ani náznak zdravého opálenia, za čím sa my Európania ideme v lete uštvať.

KJOTO

Na ceste do Kjota sme vzali shinkanzen. Zážitok. Vzdušná vzdialenosť medzi Osakou a Kjotom je asi 43 km. S bullet train sme ju preleteli za 12 minút a to sme nešli "štandardnou rýchlosťou". Tá je až na trase do Tokya. Nastupovanie a vystupovanie z vlakov je presne také, aké ste videli na videách.

Všetci musíte stáť na tej správnej značke, čiare a v rade. Inak sa na vás Japonci hnevajú. Nič vám nepovedia, ale z ich chabej mimiky tváre sa to dá vyčítať. Vo vlaku nemôžete nahlas rozprávať, s čím sme mali trochu problém. Študenti sa rozprávali síce na naše pomery normálne, ale na japonské hlasno. Ja som sa snažila občas k niekomu prihovoriť, ale jazyková bariéra ukončila akýkoľvek pokus. Japonská dochvíľnosť, čistota (aj napriek neprítomnosti košov), frekvencia spojov, komfort a dobré značenie napomáhajú tisíckam obyvateľom Osaky, aby cestovali bez zdržania. Inak je to skvele premyslený plán transportu miliónov ľudí. A to tu ešte máme autá (zásadne uniformne iba v bielej, béžovej a čiernej farbe) a bicykle.

V Kjote je niekoľko skvelých pamiatok. Majú však malú priestorovú chybičku. Všetky sú od seba mega ďaleko. Nie je tu centrum mesta, ale niekoľko centier, ktoré máva turista na wish liste.

My sme navštívili Kankikuji shinto chrám alebo chrám žltého pavilónu, ktorý je len replikou chrámu, ktorý vyhorel v minulom storočí. V Kjote bolo v ten deň 39 stupňov s vysokou vlhkosťou. Pot sa rinul z každého póru mojej telesnej schránky a každý z nás v parku okolo chrámu vyhľadával malý kúsok tieňa. Čo by som ocenila najviac? Prítomnosť lavičiek. V parkovej záhrade jednoducho neboli. Prísť, prejsť si to a odíjsť. Ideálne nezastavovať sa lebo za vami sú ďalšie stovky návštevníkov. V záhrade bol jeden spot, odkiaľ sa ľudia fotili. Doba čakania na rozpálenom slnku 15 minút. Asi by som zomrela. Vytiahla som mokré vreckovky, ktoré som si kúpila v Japonsku. Sú niečim napustené a to príjemne ochladzuje pokožku. Jeden z vynálezov "ako zdolať horúčavu". Moja žiačka na tento stav nekonečného tečenia našich tiel povedala: "Som už aj psychicky vlhká ako tento vzduch." Teplota a vlhkosť nás oberali o možnosť tvorby úsudku, o rozlišovanie v priestore a reálne zmýšľanie. Aj preto si jedna žiačka zabudla mobil pri rieke, ale  nemusela sa absolútne báť o jeho stratu. Po hodine sa poň vrátila a našla ho presne tam, kde ho nechala. Je proti pravidlám správania sa Japonca, aby si vzal niečo, čo nie je jeho. Také vzdialené nášmu správaniu...

Inak stalo sa to pri tejto rieke, kde som spievala pesničku "Loď, ktorá sa plaví do neznáma..." 

V Kjote sme ešte navštívili slávny bambusový lesík. Cesta k nemu bola horšie značená a keďže ja sa rada pýtam ľudí, vytipovala som si takú dvojicu pri mape. Jasné, že nevedeli po anglicky, tak som začala ukazovať akože bambusy. Potom som rozohrala scénu s Jackiem Chenom ako na bambusovom lešení bojoval už neviem s kým...Nič nepomáhalo. Potom som nato išla cez karate. Kukali na mňa ako na mimozemšťana. Čím viac som sa snažila vyzerať ako bambus, tým menej ma títo Japončíci chápali. Give it up Jana! A tak aj bolo. Niekto našiel v navigácii nejaký spot, a keď sme cestou začali stretávať Európanov s prepotenými tričkami, bolo jasné, že sme na správnom chodníčku do lesa, kde ma kusol japonský ovad tak, že mi nohy odpuchli až teraz doma 😩😩

V Kjote sme k večeru ešte navštívili svätyňu Fushimi Inari. Bolo to magické miesto. Prešli sme iba malý okruh. Veľký trvá asi hodinu a už bola poriadna tma.

KOBE

V roku 1995 tu bolo ničivé zemetrasenie, ktoré zmenilo pobrežnú líniu mesta. Odvtedy sa v budovách začali používať nové technológie, ktoré  zmierňujú následky zemetrasenia. Na pobreží je niekoľko malých parčíkov a pamätníkov. Jeden z nich je venovaný tomuto zemetraseniu.

Kobe je hornatejšie mesto s pohorím v pozadí, čo zmierňuje náročné teploty. Ale asi tak o jeden stupeň😀

V tejto veľkej aglomerácii sa hovorí, že je dobré študovať v Kjote, bývať v Kobe a pracovať v Osake.

Japonci sú extrémne pracovitý národ. Až natoľko, že nemôžu oddychovať. Počet lavičiek bol obmedzený alebo chýbal. Dokonca ani v shopping centre sa človek nemohol len tak zložiť alebo počkať na niekoho sediac na verejnej lavičke. Na Expe ich bolo niekoľko, ale turisti tento počet kritizovali. Denne tam bolo okolo 150 000+ návštevníkov a v areáli asi len tisíc lavičiek. Jednoducho v Japonsku sa nesedí, ale chodí. Tu sa nezastavuje lebo skolabuje priechodnosť.

Aj napriek tomu, že sú Japonci tichí v dopravnom prostriedku, mimo neho to pracovníci roztáčajú na plné obrátky. Každý deň som z toho bola ohučaná ako rómsky vajda. Furt niekto do niečoho kričal. V Japonsku neexistuje nezamestnanosť lebo každému nájdu prácu. Napr. môžu hučať do amplioónov a usmerňovať milióny ľudí na staniciach.

Ukričanejší od Japoncov sú už len Číňania. Stretla som ich v obchode. Chodia tu nakupovať kontraband. Bolo ich osem a chceli platiť. Neviem kto platil a kto kupoval, ale hučali všetci. Lenže za svätého som nevedela prísť nato, kto sa s kým rozpráva. Oni išli ako rádiové stanice. Každá svoju pesničku a človek sa v tom mal naladiť. Impossible!

Inak, bolo nesmierne milé ako sme sa s "bledými európskymi" tvárami na seba v prepchatom metre usmievali. Vedeli sme, že sme z rovnakého kontinentu aj jazykovej skupiny a telepaticky sme si vymieňali podobné nechápavosti z japonskej spoločnosti. Partners in thoughts!

Predpokladám, že je to z prepracovanosti, ale Japonci zaspia kdekoľvek. V metre aj na ulici a nikoho to nevyrušuje. Zobudia sa v pravom čase.

V dome, v ktorom sme bývali boli autentické postele. Akože super, ibaže ja som sa z nich nevedela postaviť a hádzala som sa do nich ako do bazéna. Izby oddeľovali rolovacie dvere, schody tu boli tak strmé, že aj letmý pohľad dole mi spôsoboval závraty. Rámy dverí boli také nízke, že som sa začala prirodzene hrbiť. Pár mesiacov v takom dome a som na výške priemerného Japonca. Do kúpeľne som musela prekročiť 30cm schod. Raz som sa potkla a to už som toho mala fakt dosť. Keďže som mala napuchnuté nohy, chcela som si na ne pustiť studenú vodu. Čakala som pár minút, ale stále išla vlažná, v ktorej som sa sprchovala úplne prirodzene. Iba nohy boli stále s opuchom🫤 Keď som si sadla na záchod, trčala mi tretina stehna vonku. Samozrejme, že dvere som nedokázala zatvoriť, tak som z toho dostala blok. Aj naša spoločenská miestnosť mala niekoľko schodov. Nerozumela som im, lebo sme nimi neustále prechádzali, keď sme sa zdržiavali v našej akože kuchyňo-obývačke.

Samotné Expo bolo pre nás zážitkom. Som rada, že študenti vedeli rozpoznávať získané vedomosti a nebáli sa konfrontovať svoje poznatky. Boli odvážni a kreatívni. Takí majú byť naši študenti, aj preto sa do nich oplatí investovať.