MAMAnotes

Dovtedy som chodila s krčahom po vodu, kým nevyhlásili lockdown. Odteraz chodím po vodku do Freshu a Lidla. Z toho profitu, čo na pandemickych prekaračkách zarobia, si spoločne srkáme z krčahu ekonomickej horkosti a hádžeme perly sviniam v obchodných centrách lebo strach má najväčšie oči v gatiach. V živote som nebola v aquaparku lebo tam nemajú slamky, ktorých by som sa chytala pri topení. Verím, že raz (ne) trafená hus zagága a povie pravdu. Len nech nie je z Číny lebo neviem, či by som toho vtáka spoznala po perí. Skôr po ďalšom variante 168.mutácie korony. Prečo príde mráz iba na psa a nie na netopiera? Aby tá lož ďaleko neodletela, keďže má slušný dolet. Žobrák žobrákovi najviac závidí, ale boháč bohatému nie, lebo vie, čo všetko vie... O čo viac viem, o to viac som nešťastnejšia a preto ma už žiadny ďalší fakt o SARS-CoV-2 nezaujíma 🤧 lebo peniaze jazykom nevysekame, tak sa dajme do práce! KÁVA NA CESTU! Podporme nasich podnikateľov a kúpme si od nich kávu/čaj na cestu. Najmä tí

Písali sa osemdesiate roky minulého storočia a ja som sa prvýkrát začala "hrať s ohňom". Nie, nestávala sa zo mňa pyromanka, iba mi rodičia dali do ruky zápalky a stala som sa súčasťou svetelných dušičkových dní. Od babky sme sa vracali do mesta na starej, ale pohodlnej embéčke, prechádzajúc malými dedinkami. V každej z nich bol už zďaleka rozžiarený cintorín, na ktorom horeli sviečky. Počas šera a súmraku to bola pastva pre oči. Tisícky svetlonosov, ktorých existencia sa končila na konci knôtika, blkotali v diaľke. Keď fúkalo, sviečky nemali šancu. Na každom hrobe bol často iba jeden sklenený svietnik, v ktorom horela hlavná najväčšia sviečka. Ďalšie sviečky boli vlastným voskom "prilepené" na kamennej doske.  Otcovia kutilovia vystrihli kúsok plechu, na ktorý sa ukladali sviečky a zčasti tak ochránili kameň alebo žulu pred voskom. Moja babka vždy zbierala roztečený vosk a používala ho na zakladanie ohňa v peci alebo na výrobu ďalších sviečkoch. Jediná sviečka, kto

 

Keď som sa na konci minulého storočia vybrala do Veľkej Británie po prvýkrát, autobus bol jediným finančne dostupným prostriedkom. Strastiplná 32 hodinová cesta sa zdala ako cesta na opačnú stranu Zemegule. Prechádzali sme niekoľkými kontrolami, mali sme prestávky na miestach, kde bolo použitie záchoda ešte zadarmo a pasažiermi boli väčšinou mladé dievčatá - aupair-ky. Podobný stav trval do roku 2004, kedy sme sa stali súčasťou EÚ. Začala sa rozvíjať nízkonákladová doprava, ktorá si  hľadala nové destinácie aj v strednej a východnej Európe. Postupne sme prechádzali na používanie leteckej dopravy a autobusmi cestovali prevažne Rómovia. (Možno si pamätáte aféru okolo ich náhleho a masívneho odchodu do UK a Belgicka. International shame for Slovakia :-( ) Pravdepodobne ich neznalosť online priestoru, vôbec dostupnosť k takýmto službám nás na pár rokov ochránila na palubách od tohto etnika. Ich prvú prítomnosť v lietadle som začala vnímať až otvorením linky Wizzair do Košíc po roku 2015. K

 

 Sloboda slova sa v priestore internetu chápe všelijako. "Odborné diskusie" pod článkami alebo príspevkami gradujú do obludných slovných, ale aj pocitových rozmerov. Uniknúť tomu sa dá iba ich nečítaním a v niektorých prípadoch ignorovaním aj samotného článku. Alebo total offline. Lenže my ľudia sme tvory zvedavé a keďže krčmy sú zatvorené, tak kde inde sa dá rýpnuť, ak nie na nete. Sledovaním portálov som za posledné roky nadobudla pocit, že diskusiu (tzv. pluralitu názorov) si u nás mnohí pletú s posmeškami, vyhrážkami, invektívami, vulgárnym hodnotením ľudí, ktorých vôbec nepoznajú. Ak je jednostranne napísaný článok, je úplne zbytočné v diskusii vyjadriť názor druhej strany, ktorá v článku vôbec nefiguruje. Samotný autor vytvorením si najmenej piatich nickov  vytvorí štvavú opozičnú sieť. K nemu sa môže pridať jeho otec, mama alebo iný člen rodiny, či dobrý kamarát, ktorého nevidel viac ako 20 rokov, ale z nejakej opozičnej solidarity sa pridá. Samozrejme každý z nich si

Dôležitý je však život. Náš život a skutky, ktoré v ňom konáme. Duch svätý nás vedie, i keď v neho mnohí neveria, a tzv. náhody sú diela, za ktorými je plán.  Stáť na tej správnej strane je pre mňa dôležité a spravodlivý jin vo mne mi ukazuje cestu. Bez náhody som si pred viac ako 20 rokmi zvolila svoj email "janazarcu". Nespravodlivosť sa v našej malej krajine deje v každom jej kúte, v každom meste, dedine, či rodine. Vláda to nerieši, musíme to riešiť my ľudia. Lebo je to o nás. Príbeh Ľubomíry Hnatič, nezastaviteľnej bojovníčky za akúkoľvek možnosť opäť raz vidieť svoju dcéru, si zaslúži pozornosť. Nemá ešte víťaza a možno ani nebude mať lebo rozbité zrkadlo už človek dokonale nezlepí, ale starostlivosť o čriepky dokáže kompenzovať pokazený úmysel. Prešlo niekoľko týždňov, počas ktorých bola Ľuba donútená akceptovať nové "rozkazy" z tej druhej strany, ale tiež hľadala spôsoby ako nájsť nové cesty a stratégiu boja. Po extrémne dlhom čase prišlo pojednávanie, ktoré

321 slov - literárne šortky poslucháčov Rádia Slovensko Moja súťažná poviedka skončila niekde medzi 3000 zaslanými poviedkami. Nedostala sa do finále, ale je čas, aby sa dostala na verejnosť. Pripomína smutnú udalosť boja matky o svoje dieťa. Žiaľ, nie je to ojedinelý prípad na Slovensku. Zavesila poslednú vianočnú guľu. Zadívala sa na ňu. V jej odraze si všimla vlastnú tvár. Strhanú. Unavenú. Bez iskry. „Už tretie Vianoce.“ Preletelo jej hlavou. Sama a bez dcéry. Bez človeka, ktorému dala život, ktorý jej zmizol zo života sťaby šibnutím prútika v niektorom z dielov Harryho Pottera.   Odstúpila od stromčeka, aby si ho lepšie prehliadla. Bol umelý, tak ako jej život. Umelo ráno vstávala, umelo pracovala, umelo nakupovala. Ako naprogramovaná bábika bez srdca. Jej srdce posledných pár rokov pomaly zahaľovala tma, ktorú ovládali spoločenské sily. Právnici, sudcovia, ombudsmani, politici... Boli dni, keď nevládala vzdorovať. Hodila sa do postele a chcela plakať, ale nešlo to. Chce

  Mnohí z vás ste určite videli alebo čítali knihu "Bez dcéry neodídem", v ktorej  sa Američanka Betty zamiluje do amerikanizovaného Iránca. Napriek tomu, že  je vzdelaná, inteligentná, rozhodná, nevšimne si počas niekoľkoročného vzťahu ani náznak obáv, ktoré by ju mohli postihnúť. Trpká príchuť prvej nezhody týkajúcej sa dieťaťa však ukáže ako sa vedia ľudia neuveriteľne pretvarovať a aký zásadný podiel má rodina na ich  rozhodovaní.  Dlho sme si mysleli, že tieto druhy problémov sú nám vzdialené, ale s otvorením hraníc, voľnosťou cestovania, dnešnej možnosti žiť prakticky kdekoľvek na svete sa v rodinnom prostredí, kde jeden z partnerov chce žiť inde alebo sa s niečím nestotožňuje, dosiahne bod zlomu, z ktorého začína prameniť tŕnistý boj o deti. Lebo oni sa v tej chvíli stávajú "esami v rukáve". Chcem poukázať na jeden z príbehov v skupine tzv. "vymazaných rodičov". ( https://www.facebook.com/vymazanerodiny )  Ľubomíra Hnatič je stredoškol skou profesor

City of  KOŠICE