''V zajatí Rómov"
Podobný stav trval do roku 2004, kedy sme sa stali súčasťou EÚ. Začala sa rozvíjať nízkonákladová doprava, ktorá si hľadala nové destinácie aj v strednej a východnej Európe. Postupne sme prechádzali na používanie leteckej dopravy a autobusmi cestovali prevažne Rómovia. (Možno si pamätáte aféru okolo ich náhleho a masívneho odchodu do UK a Belgicka. International shame for Slovakia :-( )
Pravdepodobne ich neznalosť online priestoru, vôbec dostupnosť k takýmto službám nás na pár rokov ochránila na palubách od tohto etnika. Ich prvú prítomnosť v lietadle som začala vnímať až otvorením linky Wizzair do Košíc po roku 2015. Keďže sme pravidelní cestovatelia, pozorne som vnímala ich síce pomalý, ale vzostupný nárast. A tento pondelok som zažila doslova shock!
Inštrukcie nás nabádali prísť na letisko už 3 hodiny pred odletom kvôli zdĺhavej kontrole všetkých dokumentov. Za "normálnych okolností" sme chodili na letisko ledva hodinu pred odletom. Sedieť totiž v malej letiskovej hale na košickom letisku je ako ležať ako sardinka v olejovom náleve v plechovke a úpenlivo čakať, kedy vás z tohto hermeticky uzatvoreného prostredia niekto vyslobodí aj za cenu zjedenia. V letiskovej hale sa už tmolili prví Rómovia ovešaní piatimi príručnými taškami (neviem ako im to prejde, ja mám stále stres z mojej jednej plnej tašky), okolo ktorých pobehovali húfy malých Rómikov. Prešli sme colnou a batožinovou kontrolou a zakotvili v prvej hale letiska. Vybrakovaný Duty free shop vyzeral prázdnejšie ako Obchod na korze počas druhej svetovej vojny a obchodík, kde prevládali drahé fľašky s vodou a ešte drahšie fľašky s alkoholom ma utvrdili v tom, že my sa nenaučíme robiť business ani o 200 rokov. Aj napriek zníženiu počtu letov si aj tí, čo cestujú, zaslúžia aký taký komfort. Potom nech sa nečudujú, že si tam človek nič nekúpi, keď nemá čo. Jedinou záchranou bola malá reštaurácia, ktorá ponúkala štandardnú úroveň potrebného občerstvenia.
Letisková hala vyzerala dosť "unavene" a sedačky boli plné prachu a zvyškov z jedla. Opýtala som sa pracovníkov, kedy sa tu vykonáva nejaká dezinfekcia. Podľa ich pohľadu mi bolo jasné, že asi nikdy... U nás v škole upratovačka utiera podlahu a povrchy niekoľkokrát denne!
Do "sardinkovej" haly sme vstupovali ako poslední. Hneď ma upútala istá segregácia, ale pre mňa ( a dovolím si tvrdiť, že aj pre ostatných ) pozitívna. Napravo sedeli rómske rodiny s deťmi a naľavo zvyšok cestujúcich...Vyhýbam sa slovám ako bieli, keďže boli medzi "nami" aj černosi. Neviem, či to bolo náhodné rozdelenie, skôr nie, ale malo svoj zmysel. Všetok hluk, neskrotné deti, objemné cigánky zaberajúce dve sedačky sa koncetrovali na jednom mieste a vtedy som si uvedomila, že ich je absolútna väčšina, ktorá časom na tejto linke len porastie.
To však ešte nebolo to najhoršie. Absolútne bezprecedentné chvíle nastali v lietadle. Cigáni sa hádali o svoje sedačky, nerešpektovali pokyny letušiek, ktoré museli mať svätú trpezlivosť s nimi. Niektorí cestujúci si predplatili špeciálne sedadlo s vidinou, že tam budú sami alebo niekto "iný" a zrazu im tam sedela cigánska rodinka, ktorá sa odmietala pohnúť. Starí cigáni si nevedeli prečítať čo i len čísla na letenke, takže boli úplne stratení v preklade. Totálne negramotní humanoidi, ktorí ani neviem, čo robia v UK, keď sa nedokážu zorientovať v lietadle... V doslovnom obkľúčení Rómov sme sa ocitli aj my, hneď ako sme si sadli na svoje miesta. Predomnou, za mnou a vedľa mňa Rómovia...
Keďže lietadlo meškalo hodinu a každá minúta zdržiavania sa na cudzom letisku je drahá, letušky to pomaly vzdávali a nechali cigánov sedieť, kde si vybrali. Ja som im neskôr vyjadrila svoje sympatie a ospravedlnila sa za tento antisociálny chaos. Napadlo ma, že keby som bola letuškou, doslova by som odmietala lety na Slovensko. Neviem kto je horší, podnapití Angličania vracajúci sa z Mallorky alebo horda "černokňažníkov" zo Slovenska...
Chválabohu cesta prebehla bez väčších problémov a až na nejaké plačúce deti cigáni spali.
Zlatý klinec na koniec. Pasová kontrola v UK. Samozrejme, že z lietadla sa ponáhľali ako prví Rómovia, vytvárajúc väčšie skupinky, v ktorých aspoň jeden člen ako tak rozumel po anglicky. Tak sa colníci vo svojich búdkach ocitli v rovnakom zajatí Rómov ako ja v lietadle. Nerozumeli colníkom, nemali potrebné dokumenty, vytvárali chaos a zdržiavali kontroly. Ja som išla k colníkovi, ktorý mal predomnou asi 4 cigánske rodiny. Oči sa nám stretli a bol rád, že vidí niekoho "iného". Jemne sa usmial a privítal ma späť doma. Ja som ho jemne opravila, že už to nie je môj domov, iba dovolenková destinácia. Prezrel si potrebné dokumenty, poprial nám pekný pobyt a zhlboka sa nadýchol. Obzrela som sa a pochopila som prečo... Čakali ho ďalší naši spoluobčania...
Áno, súhlasím s vami, že na vás môže vyznievať tento príspevok rasisticky a že kampaň "gypsy life matters" raz bude znieť éterom, ale každému z vás odporúčam prežiť s nimi pár rokov na rovnakej adrese, voziť sa s nimi v rovnakom dopravnom prostriedku a vidieť ich vykonávať potrebu rovno na ulici. Potom stále nemusíte zmeniť svoj názor, ale nemôžete poprieť, že toto sú fakty. Je to každodenná realita, v ktorej žijeme, a v ktorej žijú obyvatelia UK, ktorí tomuto fenoménu nerozumejú. Zneužívanie benefitov na oboch stranách kanála LaManche je ďalšou históriou, ale to by bolo na iný blog.
Samozrejme, že česť skvelým výnimkám a tiež tým, ktorí s nimi pracujú a snažia sa im ukázať "výhody" normálneho života, v ktorom je práca prirodzenou cestou k peniazom.
Veľká Británia aj napriek covidovému chaosu je krajinou, ktorá im poskytla domov, bezpečie, benefity a iné možnosti. Sú však veci, ktoré na človeku nedokážeme zmeniť. Lebo prepísať DNA nevie zatiaľ ani umelá inteligencia. Zatiaľ... Možno v tom je tá výnimočnosť každého z nás...
Comments
Post a Comment