MAMAnotes

Dušičkový Tichý Anjel Povaha ľudskej duše je rozmanitá, ale rozmanitejšia je povaha človeka. Aby sa diali veci, ktoré potrebujú zmeniť človeka (aspoň na chvíľu), musíme zmeniť časopriestor. Teambuilding, ktorý k nám dorazil ako bonus zahraničných investorov na Slovensku, má aj svoje pozitívne stránky. U nás v práci sme ho spojili s duševno-duchovnou obnovou a vložení do ticha zvažovali minulosť, budúcnosť, ale najmä prítomnosť našej duše.  Prichádza čas Dušičiek, Všetkých svätých, tak sa s vami chcem podeliť o krátke zamyslenie na tému ticha. Iba v tichu niektorí z nás vidia bludné duše, či anjelov. Iba v tichu k nám prichádzajú myšlienky na zmenu nášho života. Aj svojim študentom neustále opakujem, že veľké veci sa rodia v tichu a nie v hluku, ktorý ich mnohokrát obklopuje. Tichý Anjel Anjeli sú jemné stvorenia. Nemôžeme ich uchopiť, či držať. Človek musí byť otvorený, aby sa s nimi mohol stretnúť, keď prichádzajú na tichých podrážkach. Človek musí byť v tichosti, aby ich dokáz

Kondičná jazda po 25 rokoch Už pár rokov snívam o veľkom aute s presnými parametrami, teda celkom jasnými parametrami, aby sme sa všetci pomestili. Sen sa nakoniec niekde zhmotnil a mne sa vozový park rozšíril o ďalšie auto. Presnejšie o ďalšieho veterána. Je to síce dvakrát väčšie auto ako moje auto Numero Uno Smart, ale vekom je to "miléniové dieťa". A je to manuál. Čo je pri mojom Smart-ovom automate nevýhoda. Aby som ho mohla ovládať, musela som sa prihlásiť na kondičné jazdy. Po 25 rokoch od získania vlastného vodičského preukazu! :-) Autoškôl je ako maku, cenovo sú všetky rovnako drahé, takže voľba padla na najbližšie sídliacu. Dohodla som si termín a dostavila sa na svoju novodobú kondičnú jazdu. Sadla som do pristaveného auta, kde sa ma učiteľ z autoškoly spýtal, že kedy som naposledy šoférovala nejaké auto. Moja odpoveď bola stručná: "Pred 10 minútami!" :-) Tak som v skratke vysvetlila o čo ide a začali sme trénovať moju slabinu...prevodovku. Neviem to

MARGECIANSKE FAJNOTY Gazdovské špeciality z Dolného Spiša, najmä z údolia Ružína, som objavila na Rušňoparáde v Košiciach. Gazdinky tam predvádzali kuchárske umenie z minulého storočia a pripomenuli mi moje detstvo s fantastickými "gruľovníkmi" od babky. Na jednoduchej platni kachľovej pece sa za minútu urobila sýta placka, na ktorú sme si pridávali roztopené maslo, cukor a delikátnu marmeládu. Aj preto som sa tešila na Margecianske Fajnoty. A boli fajne, horúce, čerstvo navarené, či upečené priamo v margecianskych uliciach od starších gazdiniek v tradičných krojoch, ale i od mladších dievčeniec. Margecany cez víkend zaplnili ľudia z mnohých kútov Slovenska a počula som aj češtinu a iné jazyky. Malá dedinka so svojim okolím navarila svetu tie najlepšie miestne dobroty. Chýr pritiahol obrovské množstvo ľudí. Guláš z diviaka sa v sobotu minul už na obed. A kto nejedol gruľovník, ten akoby na Fajnotách ani nebol. Domáci boli mimoriadne srdeční. A aj v horúcom počas

Ženský dvojboj na cestách Ešte za čias "bez detí" som si kúpila malý Mercedes Smart, ktorý mi veľkosťou vyhovoval. Vošla som sa doň ja a moja kozmetická taška. Ako slobodnej pracujúcej žene mi to stačilo na rýchle „behanie“ po meste. Teraz v ňom občas vozím moje dve deti. Je to veselé i vážne a spolu s deťmi sme tam odviezli aj tuje, časti nábytku a iné „maličkosti“.  Zaujímavé situácie veľakrát nastávajú na križovatkách. Stojíme na červenú a budíme pozornosť. Ja sa viac budím na prítomnosť veľkých áut, v ktorých tieni vyzerám akoby som sedela v hračkárskom aute. Tak ako minule, keď sme zastali na červenú a vedľa mňa super fáro, BMW x6. My dream, my everything! Za tých pár sekúnd, ktoré sme vedľa seba strávili, som zistila ako som zaspala dobu... V X6 sedela osamelá vodička, ktorá nemala viac ako 25, blondína, slnečné okuliare, naladené rádio (jemne sa jej pohybovali pery), zatvorené okná, klíma frčala, motor takmer bez zvuku. V Smarte ja (41) s dvoma deť

BIELA NOC/NUIT BLANCHE 2018 V predvečer Medzinárodného Maratónu Mieru sa už niekoľko rokov v Košiciach koná svetelný a zvukový festival Biela Noc. Prvé roky sa vychytávali organizačné "chybičky krásy" a rokmi sa to viditeľne zlepšuje. Húfy najmä mladých rodín brázdili ulice starého mesta a kochali sa týmto jedinečným umeleckým projektom. Mňa zaujali tieto mladé dievčence, ktoré si hoveli v polohách netopierov. Úžasné pohyby smerujúce proti zemskej gravitácii vynikali so svetelnou kombináciou imerzívnej inštalácie Landscape (viď video).

MADE IN KOŠICE

Ničitelia dovoleniek Sú všade. V každej krajine, v každom rezorte, na každej pláži. Pri troche šťastia sa objavia len na pár dní alebo hodín, inak sú vašimi súputníkmi počas celej doby dovolenky a na malej pláži sa im nevyhnete. Oni to nevedia, kým im to nepoviete. Keď sa to dozvedia, neviete už vy, či ste urobili dobre, že ste ich síce milo, ale dôrazne upozornili. Zažili sme ich a ešte zažijeme. Takýto typ nevyhynie. Prichádzajú ako nechcený bonus. Dovolenkové výherné kombo. Isle of Wight je malý ostrov na juhu Anglicka. Strávili sme na ňom týždeň, lebo to je tak akurát na prebádanie ostrova, ktorý je 40km široký a 20km dlhý. Letá v Anglicku sú pomerne teplé, ale voda v oceáne je vždy chladná. Tohto roku však horúca vlna zasiahla aj tento kút Európy a voda sa oteplila natoľko, že som sa odvážila do nej vstúpiť. Na ostrove je niekoľko akože oficiálnych i neoficiálnych pláži. Rozdiel je iba v tom, že na oficiálnych je WC a niekto tam "čapuje tea and coffee", na neoficiál

Narodený 4. júla... Za všetkým hľadaj veľkého brata Prišli, videli a podmanili si. (Ne)chtiac sa najskôr zbavili pôvodného obyvateľstva, alebo teda aspoň jeho väčšej a bojovnejšej polovice. Krajina bola obrovská a kým prví pionieri došli na jej druhý koniec, prešlo niekoľko desaťročí. Nemali kráľa, nemuseli platiť všakovaké dane.   Okrem bolestivých zubov a možno uštipnutia hadom ich netrápil hladomor a choroby. Keďže práce v tej krajine bolo veľa a robotníkov málo, prišli na skvelý spôsob ako si zohnať lacnú pracovnú silu. Na „čiernom“ kontinente ich behali tisíce a tak sa začala poľovačka na ľudí. Prvýkrát vydrancovali tento kontinent, len aby sa mali lepšie. S pribúdajúcimi rokmi a objavovaním svojej novej krajiny potrebovali špecifické sily. A tie boli v krajinách ich predkov. Rozvoj námornej plavby len dopomohol k jednoduchšiemu presunu ľudského materiálu do zasľúbenej zeme. Keďže na modrom kontinente už začiatkom novoveku boli veľmi dobré školy, do krajiny sa im dostával

VADEMECUM    pútnika (inšpirované Augustiánmi) Kráčam, lebo v podstate som pútnik, ktorý hľadá Boha. Kráčam, spolu s ostatnými, lebo možno máme spoločný cieľ. Verím, že ty tiež, veď vieš! Kráčam, pod slnkom, dažďom, pod mračnou oblohou. Kráčam v námahe, aby som zadosťučinila všetkým, ktorí ma sledujú. Sú tu, i keď nie sú. Kráčam, aby som sa naučila počúvať vlastné srdce, vaše kroky, prírodu a ticho. Lebo v tichu sa rodia veľké myšlienky. Kráčam aby som sa naučila vidieť, čo je skryté vo vnútri každej maličkosti. Z maličkostí si vyskladám puzzle. Puzzle vložím do mozaiky a kráčam, tak ako každý z vás... S farbami nad hlavou.

Čakacia agónia Moje deti  trpia atopickým ekzémom. Bojujeme s tým už niekoľko rokov. Známa mi odporučila ďalšiu kožnú doktorku, a tak sme sa k nej vybrali. Bol piatok. Náročná cesta v rozkopanom meste spôsobila, že na miesto sme dorazili až o 9.00hod. V prípade niektorých vyšetrení je to už bez šance. V spletitých chodbách Železničnej nemocnice sme nakoniec našli kožné oddelenie spojené s ďalšími oddeleniami s prevahou pacientov 60+.   Bola ich hromada. U našej odporučanej doktorky boli čakacie lístočky dávno rozobraté, podľa slov jednej pani už o siedmej ráno. ´Tak to bude o šťastí´, pomyslela som si. Viem, že sestričky nemajú radi vyklopávanie, a preto som radšej počkala až sa magické dvere ambulancie otvoria. Asi o 10 minút sa aj otvorili. Nižšia pani v rokoch s lesknúcou sa pleťou a nedbalo vyčesaným copom zrevala dve čísla a už aj zatvárala dvere. Dovolila som si prekaziť jej plán a rýchlo vysypala otázku: „Môže nás pani doktorka zobrať, keď vybaví svojich lístoč

Zadarmo sa dáva dobrá nálada Idem si tak ráno do práce mierne ospalá a zrazu na mňa zakričí dedek od zad: "Dobré ráno!" a ja tak na pol úst: "Dobré..." Poznám ho? Pýtam sa sama seba v duchu. Dedek pokračuje v konverzácii a pridáva: "Škoda, že nemáte čierne vlasy!" a mne došlo, že bude asi nasledovať úchylná poznámka a tak som iba pokrčila plecami. Dedek: "Viete prečo???", "Nie!" v duchu kričím na dedka a opäť len pokrčím plecami. A dedek zabije: "Keby ste mala čierne vlasy, tak by som vám povedal, že mi práve prešla čierna kočka cez cestu!" :-) 🐈 Dedek made my day today!

😘 Moja cesta do práce? Na zabitie! Sú medzi nami a dávajú to najavo svojou každodennou bezohľadnou jazdou. Za posledný týždeň na ceste do práce som skoro 2krát havarovala. Len vďaka “rýchlostným jazdcom”, ktorí si myslia, že to dajú. Poviem vám, dala som to ja! Som stále tu, chvejem sa pri pomyslení, že som nemusela. Len preto, že sa niekto niekde ponáhľa. Siedma/Ôsma hodina ráno je asi nejfrekventovanejším časom. Začína sa vyučovanie v školách, mnohé druhy zamestnaní majú svoj začiatok, ľudia sa niekde schádzajú kvôli biznisu. Z frekvencie áut v našom meste vidím, že v čase 15 minút pred ôsmou (tí, ktorí sa pokúšajú prísť aspoň na poslednú chvíľu) a 15 minút po ôsmej (tí, ktorí už budú meškať, ale veria na cestovanie v čase)   je najnervóznejšia premávka. Presvedčil ma o tom aj tento týždeň. Bolo ráno niečo pred ôsmou a šoférovala som do mierneho kopca na mestské sídlisko. Dva jazdné pruhy dovoľovali komforné predbiehanie najmä kamiónov a ťažkých mechanizmov. Aj predomno

Ženské peršmergy Boli krásne. Mladé i staršie. Statočné ako ich predkovia a odhodlané na všetko. Chrániť si to, čo je pre nich najdrahšie. Dlhé vlnité vlasy im viali len tak, zrkadliac sa v lúčoch slnka, alebo si neposlušné kadere uviazali šatkou. Nemotorná rovnošata mala ďaleko od "haute couture". Nepotrebovali vyniknúť. Mali ostať čo najviac nenápadné a splývať s prostredím, v ktorom sa pohybovali. Každá z týchto "chameleóniek" nosila prívesky, ktoré vážili niekolko kilogramov. Nie, neboli to zlaté reťaze, ale výstroj potrebná na prežitie. Mali rešpekt nielen v krajine, ktorá nebola ich skutočným domovom, ale báli sa ich aj Daesh. Nebola to ich životná voľba stáť v prvých líniách, ale tí, ktorí tam kedysi stáli, na tých už len s láskou spomínajú a pre nich to robia. Amara, Rojda, Gulen, Nahida sú ozajstné comrades. Nezávidia si, neohovárajú sa, nehašteria sa. Držia spolu. Bojujú a fascinujú svet. V tejto vojne, ktorá možno nebude mat jasného víťaza (a

Prečo nechodím na pochody za slušné Slovensko? Asi preto, že toho slušného na našom území ostalo málo. A nemám na mysli politikov, ale obyčajných ľudí, vás, nás, ktorí denne chodíme po ulici, do práce, na nákupy... Známa pracuje vo vidieckej základnej škole, kde chodia aj rómski žiaci. Škola na nich poberá príspevky. V čase vraždy Jána a Martiny tam pôsobil učiteľ, ktorý pracoval na programe výskumu tohto “čierneho sentimentu”. Veľmi sa angažoval za Rómov, ale aj za podporu vyšetrenia vraždy dvoch mladých ľudí. Do školy doniesol odznaky (All For Jan),   ktoré si prisvojila len drvivá menšina učiteľského zboru. “Veď komu tým pomôžu? Kto myslel na tých, ktorí sa   pri bankrote nebankoviek vešali alebo skončili na ulici? Kto sa postaví za tých, ktorí sú súčasťou nespravodlivej mašinérie súdov?” To boli ich časté argumenty. Nuž, bol by to práve Ján. Písal aj o nich, svojimi článkami chcel dolapiť aj týchto vinníkov a práve on stál na strane všetkých, ktorí sa stali obeťami novod

Dokonalí a (ne)dokonalí rodičia Prirodzený prírastok na Slovensku je na úrovni 1,47 dieťaťa na jednu ženu. Je to nízke číslo, ale počas trvania slovenskej samostatnosti už bolo aj horšie. Pozitívom je, že sa v posledných rokoch mierne zvyšuje. Povedané laicky, detí sa rodí viac a viac. Pomaly. Mám, ale pocit, že sme si nejako za dobu, keď ich bolo menej, odvykli počúvať detský džavot, ujúkanie, aj vrieskanie a nekonečný plač. V obchodoch na mierne zvýšený hlas detí kupujúci reagujú zvláštnym čumením, očakávajúc, že matky urobia “čáry, máry fuk” a decko vypne zvuk. V kostoloch (čo je naozaj smutný príklad) sa ľudia veľa významne otáčajú za zvyšujúcim sa hlasom, očakávajúc, že sa deti vzdialia a nebudú rušiť. V tomto prípade, ale skôr rušia ľudí a nie Boha. V bytoch, a o tom som v jednom blogu už písala, chce mať každý SP (svätý pokoj) a nepripustí žiadny zvýšený hluk v podobe detskej nezbednosti a prirodzenej hravosti. Ach tie deti... Sú zlaté, milé, len nech sú ticho! Žiaľ d

Nadpozemské krásky majú málo lásky. Umyli si telá, nezostalo veľa. Sušia sa tak odhalené s gravitáciou spriatelené. Na šnúre v kúpeľni snáď ich niekto uzemní. Aj ja by som tak chcela, svietiť na displeji môjho priateľa. Ráno zvešiam prádlo, a nechám ich padnúť na dno. Ich chvíľa ešte príde... Takto sa u nás sušia po každom (ne)dobrovoľnom kúpaní s mojou dcérou :-)

‘’Chlapi (ne)plačú’’ S príchodom detí do škôlky si poplače hádam nejedna mama. Tých dôvodov je niekoľko a sú veľmi individuálne. Ja som to emociálne prežívala tiež, ale hlboko v srdci som verila, že v škôlke nájde moje dieťa ďalší level svojho rozvoja a je to tiež niečo, čo je preň prirodzene potrebné. Krátko po nástupe do škôlky mojej dcéry sa mi v jeden deň naskytol doposiaľ nepozorovateľný jav. Keď sme prichádzali s dcérkou do škôlky, míňali sme pána v stredných rokoch, nahodeného v obleku, ktorému sa v   očiach ligotali slzy. Ako sme sa míňali, pár z nich sa mu skotúľalo po líci. A bolo to úžasné. Bezprostredné, nenútené a také rodičovské. Páni, otcovia, manželia, dedkovia nebojte sa plakať! Slzy nie sú len pre ženy. Sú oslobodzujúce aj pre mužov a dokazujú, že v hĺbke duše cítite rovnako ako my ženy. Iba v dnešnom svete "tvrdých lakťov" sa to možno nehodí.   A SVET má Slzy, rovnako ako Smiech, rád!

Polčas (môjho) rozpadu Čas je vzácna veličina. A čím som staršia, tým zodpovednejšie sa k času správam. I keď nemám kráľovskú krv, dovolím si tvrdiť, že ak je presnosť výsadou kráľov, tak toto privilégium mám v DNA aj ja. Iste, s príchodom dvoch detí je ťažšie dostať sa z bodu A do bodu B načas, ale snažím sa dosahovať svoje maximum. Možno je to empatia. Nerada čakám, nenechám čakať. Jeden z najsmutnejších pohľadov je na ľudí, ktorí na niekoho čakajú. V minulom storočí sa čakajúci len tak jemne nervózne prechádzali, prešľapovali na mieste a upierali dlhý pohľad do neznáma, odkiaľ očakávali niekoho blízkeho. Dnes stoja na pevno a jemne nervózne ťukajú do mobilu alebo volajú, že už sú tam, že už stoja presne tam a tam a (nie)sú s tým v pohode. Situácia, ktorú opisujem, sa mi stáva v živote pravidelne. Táto je vďačným príkladom a dosť mi zdvíha tlak. Aj na prístroji zvanom tlakomer:-) Dohodla som sa s kamoškou, že sa stretneme o tretej v parku. Ponáhľala som sa po dcéru do š

Chcela som byť iba milá Po obrovskom boom-e Tesco, SuperTesco, HyperTesco som s úľavou privítala v mojom rodnom meste aj obchody na menšej ploche, kde sa dalo naozaj nakúpiť len to, čo bolo potrebné a netrčali mi z košíka nepotrebné haraburdy, len preto, že boli v akcii. Bývam na ulici, v okolí ktorej sa nachádzajú takmer všetky potravinové reťazce. Lidl bol pri svojom príchode na náš trh môj najobľúbenejší, aj preto, že som očakávala nemeckú kvalitu, prijateľné ceny a servis. Dočkala som sa. Potom som pár rokov žila v zahraničí, kde som tiež nakupovala v Lidli, ale jeho pozícia na tamojšom trhu bola iná. Po návrate na Slovensko som obchody prestriedavala. Aj preto som v ten deň zašla do Lidla na bazálny nákup. Ponuky som už prestala sledovať, keďže časom sa ukázalo, že sa vracajú. V ten deň ma však milo prekvapila retro edícia. Prechádzala som okolo regálu a potichu híkala nad všetkými výrobkami, ktorých obaly mi pripomínali moje detstvo (rozumej minulé storočie). Vide