"Nikdy to nevzdám!" Ľuba

Prečo nechodím na pochody za slušné Slovensko?

Asi preto, že toho slušného na našom území ostalo málo. A nemám na mysli politikov, ale obyčajných ľudí, vás, nás, ktorí denne chodíme po ulici, do práce, na nákupy...

Známa pracuje vo vidieckej základnej škole, kde chodia aj rómski žiaci. Škola na nich poberá príspevky. V čase vraždy Jána a Martiny tam pôsobil učiteľ, ktorý pracoval na programe výskumu tohto “čierneho sentimentu”. Veľmi sa angažoval za Rómov, ale aj za podporu vyšetrenia vraždy dvoch mladých ľudí. Do školy doniesol odznaky (All For Jan),  ktoré si prisvojila len drvivá menšina učiteľského zboru. “Veď komu tým pomôžu? Kto myslel na tých, ktorí sa  pri bankrote nebankoviek vešali alebo skončili na ulici? Kto sa postaví za tých, ktorí sú súčasťou nespravodlivej mašinérie súdov?” To boli ich časté argumenty. Nuž, bol by to práve Ján. Písal aj o nich, svojimi článkami chcel dolapiť aj týchto vinníkov a práve on stál na strane všetkých, ktorí sa stali obeťami novodobých praktík rýchlo kvasených zbohatlíkov.

Každodennej slovenskej neslušnosti som svedkom na cestách. Nebezpečne sa predbiehajúce autá (manžel mojej kámošky, Nemec, zásadne nešoféruje na Slovensku, lebo to jednoducho nedáva), zúfalo stojaci chodci na prechode s nulovou šancou prejsť na druhú stranu, fajčiaci občania na zastávkach, kde už dávno platí zákon zákazu fajčenia a majú na háku, že vyfukujú dym malým deťom do tváre a pod.

Vychádzam z vlastných skúseností a preto  pochybujem, že na nejaký pochod za Slušné Slovensko niekedy pôjdem, keďže ani rodičia svoje deti k tej slušnosti nevedú. Môj pocit.

Absolvovali sme Tricklandiu a s dvoma malými deťmi to bolo naozaj náročné. Osobne som bola rada, že sme to mali za sebou a chcela som sa “prebojovať” k skrinkám, kde sme si museli uložiť osobné veci. Lež pred priestorom skriniek stál nejaký otecko, zaberajúc obstojný priestor a ťukajúc do mobilu pravdepodobne dôležité novinky. Čo je pomerne častým obrazom súčasného sveta. Keby neblokoval moju skrinku, tak by som to neriešila. Čakala som, že ho to napadne samo, ale nenapadlo, a tak som slušne čakala ďalej. Jeho “plus one” si vyzliekala svoj trendový outfit (tak prepotrebný v horách) a v ten víkend bola jedinou ženou s kristuškami (rozumej vysokými topánkami), ktorú sme v Tatrách stretli. Môj malý 4-ročný syn sa dovliekol za mnou a čosi nezrozumiteľne zadžavotal. A v tom sa ozvala ich neďaleko stojaca dcéra (odhadom staršia o rok). “Mami, ten chlapček je otrasný, vôbec nepočúva, to je ale zlý chlapec.” Ja som ostala ako obarená z toľkých “komplimentov” na adresu môjho syna, ktorý v tej chvíli nikomu neublížil a nikoho neotravoval. S kamennou tvárou som sa pozrela na rodičov, ktorí javili ťažký nezáujem o kritický úsudok ich dcéry. Ok, slušnosť vyhráva, nebudem sa hádať a vysvetľovať cudziemu decku, že presne v tejto chvíli sa správala ako naši dospelí lídri krajiny a ich právnickí posluhovači. Môj syn sa ale nedal. I keď nevie ešte dobre rozprávať, rozumie veľmi dobre. A tak začal na dievča prskať ako brániace sa zviera. To však spustilo ešte väčšiu a ohnivejšiu sprchu kritiky. Počuť od malého decka  dospelácke frázy bolo nechutné počúvať. Mňa v tej chvíli seklo v ramene (nevhodné načasovanie vlastnej paralýzy) a bola som schopná iba ohriaknuť svojho syna, aby neprskal na dievča a ukončila jeho pokusy pokračovať v nerovnomernej komunikácii. Dievčatko, ale nikto nezastavil a nepáčilo sa jej dokonca ani meno môjho syna. “To čo je za škaredé meno Zaško, veď také nie je. Prečo ho tak volajú?” odznelo z úst tohto decka. Zjavne nemala dosť.  A ja, empatický idiot, som stále čakala, že aspoň jeden z rodičov zastaví toto neľudské súdenie a odsúdenie malého chlapca, ktorého vôbec nepoznali. Nuž, ale jej rodičia sa iba bez slova vzdialili. Nič, vôbec žiadna reakcia, žiadna výchovná poznámka. Ani jeden z rodičov nezastavil svoje dieťa v posudzovaní a odsudzovaní. Neukončili prejav, ktorý prerastie počas dospievania do zvyku. Nevysvetlili, že deti môžu mať rôzne mená a každé inak znejúce je vlastne jedinečné.

A presne toto je cesta akou si tu vychovávame “ľudských sudcov”. Lebo súdenie je také naše, slovenské. Súdia moje činy, súdia moje deti, súdia iných. Všetci tu máme na všetko názor a všetci všetko vieme lepšie ako tí druhí. Škoda len, že v makro ukazovateľoch sme aj po 30 rokoch po revolúcii stále na chvoste rebríčka vyspelých krajín.

Želám si žiť v krajine slušných ľudí a som presvedčená, že takí tu aj žijú, ale neslušných je stále dosť. Aj preto lebo neslušnosť sa nosí. Vidím to v škole, pozorujem to na rodičoch a presviedčam sa o tom v každodennom živote.  A preto nechodím na protesty.