MAMAnotes

 

 Sloboda slova sa v priestore internetu chápe všelijako. "Odborné diskusie" pod článkami alebo príspevkami gradujú do obludných slovných, ale aj pocitových rozmerov. Uniknúť tomu sa dá iba ich nečítaním a v niektorých prípadoch ignorovaním aj samotného článku. Alebo total offline. Lenže my ľudia sme tvory zvedavé a keďže krčmy sú zatvorené, tak kde inde sa dá rýpnuť, ak nie na nete. Sledovaním portálov som za posledné roky nadobudla pocit, že diskusiu (tzv. pluralitu názorov) si u nás mnohí pletú s posmeškami, vyhrážkami, invektívami, vulgárnym hodnotením ľudí, ktorých vôbec nepoznajú. Ak je jednostranne napísaný článok, je úplne zbytočné v diskusii vyjadriť názor druhej strany, ktorá v článku vôbec nefiguruje. Samotný autor vytvorením si najmenej piatich nickov  vytvorí štvavú opozičnú sieť. K nemu sa môže pridať jeho otec, mama alebo iný člen rodiny, či dobrý kamarát, ktorého nevidel viac ako 20 rokov, ale z nejakej opozičnej solidarity sa pridá. Samozrejme každý z nich si

Dôležitý je však život. Náš život a skutky, ktoré v ňom konáme. Duch svätý nás vedie, i keď v neho mnohí neveria, a tzv. náhody sú diela, za ktorými je plán.  Stáť na tej správnej strane je pre mňa dôležité a spravodlivý jin vo mne mi ukazuje cestu. Bez náhody som si pred viac ako 20 rokmi zvolila svoj email "janazarcu". Nespravodlivosť sa v našej malej krajine deje v každom jej kúte, v každom meste, dedine, či rodine. Vláda to nerieši, musíme to riešiť my ľudia. Lebo je to o nás. Príbeh Ľubomíry Hnatič, nezastaviteľnej bojovníčky za akúkoľvek možnosť opäť raz vidieť svoju dcéru, si zaslúži pozornosť. Nemá ešte víťaza a možno ani nebude mať lebo rozbité zrkadlo už človek dokonale nezlepí, ale starostlivosť o čriepky dokáže kompenzovať pokazený úmysel. Prešlo niekoľko týždňov, počas ktorých bola Ľuba donútená akceptovať nové "rozkazy" z tej druhej strany, ale tiež hľadala spôsoby ako nájsť nové cesty a stratégiu boja. Po extrémne dlhom čase prišlo pojednávanie, ktoré