MAMAnotes

Ženské peršmergy Boli krásne. Mladé i staršie. Statočné ako ich predkovia a odhodlané na všetko. Chrániť si to, čo je pre nich najdrahšie. Dlhé vlnité vlasy im viali len tak, zrkadliac sa v lúčoch slnka, alebo si neposlušné kadere uviazali šatkou. Nemotorná rovnošata mala ďaleko od "haute couture". Nepotrebovali vyniknúť. Mali ostať čo najviac nenápadné a splývať s prostredím, v ktorom sa pohybovali. Každá z týchto "chameleóniek" nosila prívesky, ktoré vážili niekolko kilogramov. Nie, neboli to zlaté reťaze, ale výstroj potrebná na prežitie. Mali rešpekt nielen v krajine, ktorá nebola ich skutočným domovom, ale báli sa ich aj Daesh. Nebola to ich životná voľba stáť v prvých líniách, ale tí, ktorí tam kedysi stáli, na tých už len s láskou spomínajú a pre nich to robia. Amara, Rojda, Gulen, Nahida sú ozajstné comrades. Nezávidia si, neohovárajú sa, nehašteria sa. Držia spolu. Bojujú a fascinujú svet. V tejto vojne, ktorá možno nebude mat jasného víťaza (a

Prečo nechodím na pochody za slušné Slovensko? Asi preto, že toho slušného na našom území ostalo málo. A nemám na mysli politikov, ale obyčajných ľudí, vás, nás, ktorí denne chodíme po ulici, do práce, na nákupy... Známa pracuje vo vidieckej základnej škole, kde chodia aj rómski žiaci. Škola na nich poberá príspevky. V čase vraždy Jána a Martiny tam pôsobil učiteľ, ktorý pracoval na programe výskumu tohto “čierneho sentimentu”. Veľmi sa angažoval za Rómov, ale aj za podporu vyšetrenia vraždy dvoch mladých ľudí. Do školy doniesol odznaky (All For Jan),   ktoré si prisvojila len drvivá menšina učiteľského zboru. “Veď komu tým pomôžu? Kto myslel na tých, ktorí sa   pri bankrote nebankoviek vešali alebo skončili na ulici? Kto sa postaví za tých, ktorí sú súčasťou nespravodlivej mašinérie súdov?” To boli ich časté argumenty. Nuž, bol by to práve Ján. Písal aj o nich, svojimi článkami chcel dolapiť aj týchto vinníkov a práve on stál na strane všetkých, ktorí sa stali obeťami novod