MAMAnotes

 Do Chorvátska som sa vybrala po dlhých 15 rokoch balkánskej prestávky. Dokončenie maďarskej diaľnice až po hranice so Slovenskom skrátilo cestu na slušných 8 až 10 hodín. Rozpočet nám nedovoľoval "vyhodiť si z kopýtka", takže sme išli naozaj "low cost". Zľavomat nám ponúkol aquapark vo Svetom Martinovi a booking zase lacnejšie ubytovanie na Istrii. Cesta začala tak "po našom", v noci. Na poloprázdnej maďarskej diaľnici sme stretávali kamióny a občas nejaké autá. Párkrát sa mi stalo, že pri predbiehaní sa za mnou rútila "stíhačka", ktorá mi blikaním dávala jasne najavo "uhni, ide silnejší a rýchlejší". Vodičove ego v priamom prenose... Okolie Budapešti už bola iná "plnka áut", ktorú sme s maďarskými nadávkami zvládli, ale toľko starých korábov som už dávno na diaľnici nevidela. Maďarské veterány diaľnicu milujú. Mimochodom blinker vyhadzuje iba každý druhý vodič. Človek musí predvídať, či sa vodič rozhodne predbiehať teraz ale

Viktóriine záhrady a bludisko Čertova skala sa v médiách objavovali už niekoľko mesiacov. Dokonca aj cestovateľskí bloggeri o nich písali len pozitívne správy a objavili sa aj na našich TV kanáloch. Skvele zvládnutý marketing a PR predznamenávali, že bludisko sa stane obľúbeným miestom. Osobne sa mi hodí na tento open air space názov labyrint a bez informácií z hlavnej stránky sa možno ťažšie pochopí aj názov Viktóriine záhrady. Po niekoľkých rokoch strávených vo Veľkej Británii si pod tým názvom predstavím skôr klasickú anglickú záhradu. Toto bola klasická slovenská záhrada. Navigácia nás v Starej Ľubovni doviedla na výpadovku, kde mala byť odbočka k bludisku. Dvakrát sme ju prešli, až som si všimla, že to nie je o našej nešikovnosti, ale o nejakej lesnej ceste, ktorá sa vinula medzi priemyselnými objektmi a záhradami. Bol to riadny tankodrom a raz sme aj šuchli spodok auta. Cesta dosiahla malú riečku Jakubianku (pravostranný prítok rieky Poprad), kde lemovala jej breh. Po niekoľkých

 Nezmyselné zákazy, príkazy, vyhrážky, prieky až šikana negativizujú spoločnosť a zväčšujú komunikačnú priepasť medzi ľuďmi. Ľudia sa boja objatí, blízkych kontaktov, podávania rúk. Rodina odchádza, priatelia sa mažú...  A pritom dobrota je jediná celoživotná investícia, do ktorej sa oplatí investovať. Čas, námahu, odvahu, energiu... Snažím sa dodržiavať všetky nezmyselnosti posledných mesiacov (možno aj rokov) za cenu vlastného blaha, pohodlia, rodiny a vlastného tela. Áno, je to vidieť. Každý si z tejto doby odnesie nejakú covidovú pamiatku. Ja 10kg navyše (dobre, 12!). Čakám, ako všetci, na lepšie vyhliadky, ktoré keď prídu, do týždňa sú prehlušené ďalšou jóbovkou, ktorá straší nasledujúce mesiace. Kedysi sme sa najviac obávali atómovej vojny. Každoročne sme sa pripravovali na možný nukleárny atak, hádzali sa do jám v neudýchaných plynových maskách a poznali jód ako zázračný liek na radiáciu. Teraz tu máme svätú trojicu strašiakov... covid vojna na Ukrajine globálne otepňovanie Jedn

Novoročný potkan Kráľ Kto čítal Jamesa Clawella, rozpozná metaforu tohto príspevku.  Bolo skoré ráno Nového roka a okrem usoplených detí to mal byť bežný prvý deň v roku. Ale poznáte to, vždy sa niečo udeje, s čím nepočítate... Deti s pobehujúcimi sklenenými očami ledva dovideli na televízor, ktorý sa náhle vypol a s ním aj všetka digitálna technika v našom byte. A keďže sme boli nadnárodnými koncernami dotlačení k digitalizácii pomaly aj našej chladničky, jediným zdrojom informácií zo sveta "out there" ostalo naše staručké rádio. Človek si až vtedy uvedomí krehkosť naviazania spoločnosti na  médiá. Telefonáty do Orangu neviedli k ničomu, iba čo ma tam presviedčali, že problém je určite v našom byte. Kábliky (a je ich asi 8) ostali neporušené, ale na radu slečny z Call centra som ich všetky povyťahovala, poprepájala znova a znova niekoľko krát. Po niekoľkých telefonátoch o mne v Call centre určite začali pochybovať, a tak radšej vyslali handyman-a, ktorý iba potvrdil to, čo s