Do Chorvátska som sa vybrala po dlhých 15 rokoch balkánskej prestávky. Dokončenie maďarskej diaľnice až po hranice so Slovenskom skrátilo cestu na slušných 8 až 10 hodín. Rozpočet nám nedovoľoval "vyhodiť si z kopýtka", takže sme išli naozaj "low cost". Zľavomat nám ponúkol aquapark vo Svetom Martinovi a booking zase lacnejšie ubytovanie na Istrii.
Cesta začala tak "po našom", v noci. Na poloprázdnej maďarskej diaľnici sme stretávali kamióny a občas nejaké autá. Párkrát sa mi stalo, že pri predbiehaní sa za mnou rútila "stíhačka", ktorá mi blikaním dávala jasne najavo "uhni, ide silnejší a rýchlejší". Vodičove ego v priamom prenose... Okolie Budapešti už bola iná "plnka áut", ktorú sme s maďarskými nadávkami zvládli, ale toľko starých korábov som už dávno na diaľnici nevidela. Maďarské veterány diaľnicu milujú. Mimochodom blinker vyhadzuje iba každý druhý vodič. Človek musí predvídať, či sa vodič rozhodne predbiehať teraz alebo až o chvíľu. To nebolo, že "na nervy", ale "na rakvu".
Keďže sme museli na území Maďarska dotankovať, zastavili sme na vlajkovej lodi maďarskej ekonomiky, stanici MOL. Záchody absolútne čisté a "free of charge", káva lacnejšia oproti Shell o 200 forintov a usmievavý predavač kávy, s ktorým som viedla "small talk" v jeho rodnom jazyku. Omrzený pocit som však mala pri platení za benzín. Dokonalá maďarská diskriminácia. Sme spolu v EÚ, spolupatričnosť a pomoc sú hlavné piliere, V4 záštita podpory a ja keďže som nem maďar, platím o 60 centov viac za liter benzínu. Nikoho nechcem zneužiť, iba dotankovať. Nikoho nechcem ukrátiť, iba si myslím, že EÚ je aj o rovnosti. Avšak, z pohľadu histórie, Maďari nikdy nechceli zapadnúť, zakliesnení medzi Slovanmi a Germánmi. ..
Naša cesta smerovala k hraničnému prechodu Mursko Središce, ktorý je bližšie k Topliciam Sveti Martin. Je to malý prechod, ku ktorému sa dá dostať iba cez Slovinsko. Po prejdení maďarsko-slovinskej hranice, aby sme zbytočne neinvestovali do slovinskej diaľničnej známky, zišli sme na hradskú a cez nádherný kraj Slovinska (trochu zabudnutý) sme sa dostali na hraničný prechod.
Ešte z dávnych čias si pamätám, že maďarská hranica bola pred riekou Mura a tá chorvátska na druhej strane. K mini hranici, ktorá vyzerala ako vjazd do nejakého priemyselného parku, sme došli rýchlo. Pred nami bolo pár áut a vyzeralo to, že sú tam funkčné dve budky, v ktorých boli colníci. Prišiel náš čas, odovzdali sme doklady, keďže môj muž je cudzinec, naše doklady boli nejednotné a aj preto naša kontrola trvala trochu dlhšie. Pani sa usmievala, ja som sa usmievala, nadhodila som opäť "small talk" v mojej maďarčine a všetko prebehlo hladko. Juchuchu, ideme! Pohli sme sa a prešli sme okolo druhej budky. Nevenovali sme jej pozornosť, keďže kontrola už prebehla. Skoro sme boli mimo dosah budky, keď k nám doľahol vreskot. STANI! STANI! NE VIDETI???!!! HRVATSKA GRANICA!!! Muž zabrzdil a so strachom v očiach sme začali pomaly cúvať. Ženský hlas ešte stále reval milión chorvátskych slov, ktorým sme nerozumeli a keď sme docúvali na úroveň okienka budky, pohľad nám padol na brutálnu fašistku, ktorej vreli krčné žily ako buldogovi pred uhryznutím. ŠTO TO ZNAČI? TAM MADARSKA GRANICA, TU HRVATSKA GRANICA!!! ešte stále revala fašistka a popritom gestikulovala ako dirigent počas Wagnerovej opery hrajúcej v Orlom hniezdne nad Konigsee. Náš strach v očiach sa zväčšoval. Spomenula som si na hraničné prehliadky za socíku, keď sme sa triasli, či si niečo na nás nenájdu a jednoducho neprejdeme. Trasúcou rukou som pani podala doklady, ale ona ich odmietla. Snažila som sa v prúde jej chorvátskeho stand up(u) zachytiť aspoň niečo, čo by vysvetľovalo, že doklady nechce, ale vrešťať neprestane! A prišlo to. My sme sa jej totiž nepozdravili... Tak sme s mužom po asi stovke opakovaní slova "sorry, sorry, sorry..." povedali "Dobro Jutro" a ona koooonečne prestala!!! Ale iba vrešťať. Decibely znížila, ale kecala dookola o tom, že či sme slepí, že nevidíme chorvátsku hranicu, že ona tam sedí a pod. Nuž, keď sa toto teatro skončilo so spoteným čelom sme sa veľmi obozretne pohli a vymieňali si s mužom pohľady...
Muž po chvíli zastavil a spýtal sa ma, že či budeme do krajiny, kde sú takíto fašisti, ďalej pokračovať. Lebo toto chorvátske "dobro došli" v tomto prípade vyznelo ako "vstúpte do pekla!" Ja som povedala, že pokračujeme, veď hádam najhoršie máme za sebou... I keď prvý dojem neurobíš na druhý krát. Takže na chorvátsku fašistku nezabudneme.
(pokračovanie)
Comments
Post a Comment