MAMAnotes

Dokonalí a (ne)dokonalí rodičia Prirodzený prírastok na Slovensku je na úrovni 1,47 dieťaťa na jednu ženu. Je to nízke číslo, ale počas trvania slovenskej samostatnosti už bolo aj horšie. Pozitívom je, že sa v posledných rokoch mierne zvyšuje. Povedané laicky, detí sa rodí viac a viac. Pomaly. Mám, ale pocit, že sme si nejako za dobu, keď ich bolo menej, odvykli počúvať detský džavot, ujúkanie, aj vrieskanie a nekonečný plač. V obchodoch na mierne zvýšený hlas detí kupujúci reagujú zvláštnym čumením, očakávajúc, že matky urobia “čáry, máry fuk” a decko vypne zvuk. V kostoloch (čo je naozaj smutný príklad) sa ľudia veľa významne otáčajú za zvyšujúcim sa hlasom, očakávajúc, že sa deti vzdialia a nebudú rušiť. V tomto prípade, ale skôr rušia ľudí a nie Boha. V bytoch, a o tom som v jednom blogu už písala, chce mať každý SP (svätý pokoj) a nepripustí žiadny zvýšený hluk v podobe detskej nezbednosti a prirodzenej hravosti. Ach tie deti... Sú zlaté, milé, len nech sú ticho! Žiaľ d

Nadpozemské krásky majú málo lásky. Umyli si telá, nezostalo veľa. Sušia sa tak odhalené s gravitáciou spriatelené. Na šnúre v kúpeľni snáď ich niekto uzemní. Aj ja by som tak chcela, svietiť na displeji môjho priateľa. Ráno zvešiam prádlo, a nechám ich padnúť na dno. Ich chvíľa ešte príde... Takto sa u nás sušia po každom (ne)dobrovoľnom kúpaní s mojou dcérou :-)

‘’Chlapi (ne)plačú’’ S príchodom detí do škôlky si poplače hádam nejedna mama. Tých dôvodov je niekoľko a sú veľmi individuálne. Ja som to emociálne prežívala tiež, ale hlboko v srdci som verila, že v škôlke nájde moje dieťa ďalší level svojho rozvoja a je to tiež niečo, čo je preň prirodzene potrebné. Krátko po nástupe do škôlky mojej dcéry sa mi v jeden deň naskytol doposiaľ nepozorovateľný jav. Keď sme prichádzali s dcérkou do škôlky, míňali sme pána v stredných rokoch, nahodeného v obleku, ktorému sa v   očiach ligotali slzy. Ako sme sa míňali, pár z nich sa mu skotúľalo po líci. A bolo to úžasné. Bezprostredné, nenútené a také rodičovské. Páni, otcovia, manželia, dedkovia nebojte sa plakať! Slzy nie sú len pre ženy. Sú oslobodzujúce aj pre mužov a dokazujú, že v hĺbke duše cítite rovnako ako my ženy. Iba v dnešnom svete "tvrdých lakťov" sa to možno nehodí.   A SVET má Slzy, rovnako ako Smiech, rád!

Polčas (môjho) rozpadu Čas je vzácna veličina. A čím som staršia, tým zodpovednejšie sa k času správam. I keď nemám kráľovskú krv, dovolím si tvrdiť, že ak je presnosť výsadou kráľov, tak toto privilégium mám v DNA aj ja. Iste, s príchodom dvoch detí je ťažšie dostať sa z bodu A do bodu B načas, ale snažím sa dosahovať svoje maximum. Možno je to empatia. Nerada čakám, nenechám čakať. Jeden z najsmutnejších pohľadov je na ľudí, ktorí na niekoho čakajú. V minulom storočí sa čakajúci len tak jemne nervózne prechádzali, prešľapovali na mieste a upierali dlhý pohľad do neznáma, odkiaľ očakávali niekoho blízkeho. Dnes stoja na pevno a jemne nervózne ťukajú do mobilu alebo volajú, že už sú tam, že už stoja presne tam a tam a (nie)sú s tým v pohode. Situácia, ktorú opisujem, sa mi stáva v živote pravidelne. Táto je vďačným príkladom a dosť mi zdvíha tlak. Aj na prístroji zvanom tlakomer:-) Dohodla som sa s kamoškou, že sa stretneme o tretej v parku. Ponáhľala som sa po dcéru do š