Polčas (môjho) rozpadu
Čas je vzácna veličina.
A čím som staršia, tým zodpovednejšie sa k času správam. I keď nemám
kráľovskú krv, dovolím si tvrdiť, že ak je presnosť výsadou kráľov, tak toto
privilégium mám v DNA aj ja. Iste, s príchodom dvoch detí je ťažšie dostať sa z
bodu A do bodu B načas, ale snažím sa dosahovať svoje maximum. Možno je to empatia.
Nerada čakám, nenechám čakať. Jeden z najsmutnejších pohľadov je na ľudí,
ktorí na niekoho čakajú. V minulom storočí sa čakajúci len tak jemne nervózne
prechádzali, prešľapovali na mieste a upierali dlhý pohľad do neznáma,
odkiaľ očakávali niekoho blízkeho. Dnes stoja na pevno a jemne nervózne
ťukajú do mobilu alebo volajú, že už sú tam, že už stoja presne tam a tam a (nie)sú
s tým v pohode.
Situácia, ktorú
opisujem, sa mi stáva v živote pravidelne. Táto je vďačným príkladom a
dosť mi zdvíha tlak. Aj na prístroji zvanom tlakomer:-)
Dohodla som sa s
kamoškou, že sa stretneme o tretej v parku. Ponáhľala som sa po dcéru do škôlky,
keď sa mi môj syn zrazu posral. To sú tie maličkosti, ktoré vám zmenia časové
horizonty. Ale ja pretekár na "dlhé trate" pridám rýchlosť, prebalím
a ideme. Je jasné, že budeme meškať pár minút a preto volám, aby kamoška
zvoľnila tempo na naše stretnutie. Nezdvíha ani po druhom telefonáte a tak "písmenkujem",
že 5 minút je moja časová rezerva, ktorú potrebujem. Dorazím do škôlky a tam
začne dcéra vzdorovať a čas hrá proti nám. Tak použijem donucovacie prostriedky
najtvrdšieho kalibru (áno, padne ruka na zadok) lebo veď kamoška čaká a ja som
"debil európsky", ktorý musí byť presný. Bežíme. Do parku je to iba
100 metrov. Maximálne 10 minútové zdržanie. Super medzičas! Snáď to kamoške
nebude vadiť.
Dorazíme do parku, ale
kamošky nikde. Znova písmenkujem, teraz už s presnými GPS súradnicami. Možno
sme si nerozumeli v parkoch. Možno. Sedím na lavičke, syn zaspáva v kočíku
a dcéra sa hrá a začína byť hladná. Upokojujem ju, že len čo príde
"teta", pôjdeme do obchodu a kúpime niečo pod zub. To čakanie trvá ďalších
15 minút. Žiadna odpoveď, žiadny telefón. S príchodom každej ženy do parku sa
modlím, aby to bola moja kamoška lebo dcérin hlad sa stupňuje a ja začínam
ľutovať, že som si dohodla toto stretnutie.
Kvôli dcérinmu hladu
ma napadla absurdná vec. Opýtať si nejakú drobnosť od nejakej mamičky, ale túto
nerozvážnosť v momente zavrhnem. Asi by som sa prepadla od hanby pod zem!
Konečne!!! Kamoška sa
v swingovom tempe priblížila spoza bloku k nám. Zvítali sme sa a ja tak nejako
podprahovo a prirodzene očakávam aspoň náznak vysvetlenia, možno ospravedlnenia
jej viac ako polhodinového meškania. Lež ani po chvíli z jej úst čosi podobné
nepríde. Iba: "Ta čo, tu budeme sedieť? Poď dakde na kávu, šak aspoň
pokecáme."
A nastáva polčas môjho
rozpadu. Pozriem sa na moje deti, a aj keď ich veľmi milujem, v tej chvíli
chcem byť šialene ďaleko. Nech nevidia bolesť maminho vlastného bytia.
Iste, mohla by som sa
na to „vyfaxovať“ a nebrať to tak vážne, ale charakter nepustí. Aj preto
si to odžijem ešte mnoho krát.
Comments
Post a Comment