Stretla som sa so známou, ktorá už roky žije vo Švajčiarsku. V krajine akou sme, podľa Mečiara, mali byť aj my... Miluje Slovensko a rada sa tu vracia. Pre mňa je takým zrkadlom našich zmien. Jej manžel je Švajčiar. Slovensko sa mu páči, vidí zlepšenia, ale najpomalšie sa menia ľudia pracujúci v službách. Nuž sme to, čo tvoríme! Aká doktorka, taká storka! Po rokoch som sa rozhodla vymeniť štátnu rehablitáciu za neštátnu. Krásne priestory (i keď je to na poschodí bez prístupu pre imobilných), centrum mesta, lákadlo súkromnej sféry, o ktorej som mala predstavu, že je určite lepšia ako tá "pre väčšinu"... Nuž nie je, alebo nebola...pre mňa. Pani doktorka otvorila dvere a napriamo sa ma opýtala s čím som prišla. Nuž s broskyňami za 2 eurá! Chcela som povedať, ale som si kusla do jazyka a v skratke vysvetlila svoj hendikep. Doktorka ma usadila a v najbližších 10 minútach, ktoré sme strávili v jednej miestnosti, sa viac venovala ťukaniu do počítača ako mojej diagnóze a jej riešeni
Comments
Post a Comment