Dokonalí a (ne)dokonalí rodičia
Prirodzený prírastok na Slovensku je na úrovni 1,47
dieťaťa na jednu ženu. Je to nízke číslo, ale počas trvania slovenskej
samostatnosti už bolo aj horšie. Pozitívom je, že sa v posledných rokoch mierne
zvyšuje. Povedané laicky, detí sa rodí viac a viac. Pomaly.
Mám, ale pocit, že sme si nejako za dobu, keď ich bolo
menej, odvykli počúvať detský džavot, ujúkanie, aj vrieskanie a nekonečný plač.
V obchodoch na mierne zvýšený hlas detí kupujúci reagujú zvláštnym čumením,
očakávajúc, že matky urobia “čáry, máry fuk” a decko vypne zvuk. V kostoloch
(čo je naozaj smutný príklad) sa ľudia veľa významne otáčajú za zvyšujúcim sa
hlasom, očakávajúc, že sa deti vzdialia a nebudú rušiť. V tomto prípade, ale
skôr rušia ľudí a nie Boha. V bytoch, a o tom som v jednom blogu už písala,
chce mať každý SP (svätý pokoj) a nepripustí žiadny zvýšený hluk v podobe
detskej nezbednosti a prirodzenej hravosti. Ach tie deti... Sú zlaté, milé, len
nech sú ticho! Žiaľ dnešné deti nie sú a nebudú.
Svoje deti som 6 rokov vychovávala vo Veľkej Británii.
Tam tieto hlučné výstupy u anglických detí eskalovali do vysoko decibelových rozmerov. Nikto to
neriešil a rodičia už vôbec nie. Potláčanie detského prejavu sa tam nenosí.
Bola som tam možno jediná, ktorá to nechápala, prečo dieťa v obchode behá,
huláka a rodičia spokojne nakupujú, prečo si dieťa v kostole otvorí balíček
čipsov a šušťavo začne chrúmať svoj snack a nikomu to nevadilo, prečo deti v
detskom centre vreštia a pod. A teraz sa
mi to na Slovensku vracia. Mám živé deti. Raz mi jedna pani povedala, že “buďte
rada, že sú takí, aspoň viete, že ich máte”. Ja ich neustále upozorňujem a
výchovne vysvetľujem, ale účinky sa niekedy míňajú s prejavmi ich správania.
Dnes bol však výnimočný deň a situácia. V Košiciach v
Novej nemocnici sú obvodné oddelenia na jednej dlhej a rozsiahlej chodbe.
Sedelo tam pred každými dverami pár ľudí. Náš špeciálny doktor mal predposledné
dvere a sedeli tam iba rodičia s deťmi rôzneho veku. Môj syn najskôr celkom
spokojne sedel tiež, alebo sa prechádzal v priestore akože čakárne. Po chvíli
prišla mamička s rovnako starým synom. Celkom ma to potešilo, keďže som dúfala,
že im prejde spolu čas rýchlejšie. (Čakanie u doktora s deťmi znamená, že jedna
minúta trvá ako 10 minút) Chlapci si púšťali autíčko a ich hra miestami
gradovala. V rozšírenom priestore našli možnosť voľného výbehu a popritom si
občas hlasom potvrdili, že sú budúci majstri sveta. Ľudia sa prizerali, ale
vyhodnotila som túto situáciu ako neškodnú, keďže nikoho priamo neohrozovali.
Môj názor sa zmenil príchodom pani, ktorá sa k nám blížila asi od piatych dverí
od nás (čo bolo slušných 15 metrov a dve sklenené zábrany medzi tým). Spýtala
sa pokojným, monotónnym hlasom, či sú to naše deti (moment uistenia pred
slovenskou “dobrou radou”) a odporučila nám, aby sa okamžite stíšili a správali sa
slušne. Normálne by som po nej vyštartovala, ale v zdravotníckom zariadení
nikdy nevieme, čo ľudí (naozaj) trápi. Pani možno mala iba pár dní života pred
sebou alebo trpela chorobou, ktorú existencia detí len zhoršovala. Ok,
prispôsobila som, tak ako už milión krát predtým v tejto úžasnej krajine
žijúcich dokonalých bytostí. Lenže nebolo to také ľahké. Snažila sa aj mamka
druhého chlapčeka, ale chlapci už boli vo svojom živle a našli si svoj spôsob
hry. Skromne iba s jedným autíčkom.
Ako som sa tak rozhliadala po čakárni, pribúdalo viac
a viac nechápajúcich ksichtov, dokonca aj tínedžerov, ktorí sedeli a sledovali
živé divadlo dvoch detí. Každá bledá slovenská tvár v tej chvíli mala výraz: “Hej,
matka, veď rob niečo! Rušia nás!” Ako som tak skenovala okolie nechápajúc, že zvýšený
hluk tam vytvárajú iba naši dvaja hromotĺci, došlo mi v čom je ten trik
tichosti iných detí. Každé dieťa sa s hypnotickým výrazom pozeralo do mobilu
alebo tabletu. Tínedžeri si ich vyberali hneď ako si vyhliadli miesto na
sedenie, matky, len čo si sadli, už
vyťahovali z kabelky mobil a strkali ho decku nech si kráti čas a samy si niečo
pozerali na záložnom mobile.
Pripomenulo mi to reality show o farmároch, ktorí si
síce nenašli svoju nevestu, ale televízia ich vzala na pár dní do New Yorku.
Chlapci boli v tej betónovej džungli stratení a ich jediným snom bolo vrátiť sa
domov na slovenské kopanice. V Starbuckse zažili kultúrny šok, keď takmer
všetci konzumenti kávy čumeli do notebookov, tabletov a síce možno aj s niekym
komunikovali, ale virtuálne a neosobne. Tá chladná individuálnosť a
ľahostajnosť k okoliu chlapcov zo Slovenska presvedčila, že takýto druh
sociálnej spoločnosti je im na míle vzdialený.
Ja mám však pocit, že k takejto spoločnosti spejeme a
žiaľ nevyhneme sa jej. Záujem o človeka končí pri zárubni našich dverí a tupý ksicht vrhajúci na matku plačúceho dieťaťa je maximum empatie, ktorú “vyčaríme”
na tvári.
A stačilo by tak málo, obyčajný chápajúci úsmev.
Comments
Post a Comment