Krutá spoločnosť, kruté deti

Desať rokov sme žili v UK, kde farbu, veľkosť, tvar nikto neriešil. Pamätám si deň, keď si moje dieťa s tmavšou pleťou, hlbokými tmavými očami, mihalnicami dlhšími ako viečko a havraními vlasmi, chceli fotiť nemecké študentky v autobuse. Taký sa im zdal cute. Na chvíľu som vtedy zaváhala, ale syn mal 2 roky, tak snáď si tie fotky s ním nezarámovali a nezavesili nad posteľ...

Môj syn je dnes veľký fanda do futbalu a ME z Nemecka pozerá každý deň. V tričku Cristiana Ronalda, ktoré som mu kúpila v Ronaldovom múzeu na Madeire, dokonca aj spáva. Mimochodom Ronaldo je tmavší ako on. A tak asi šípite, o čom to bude. 

Dnes som zavolala do športového klubu, ktorý prijíma nových hráčov. Tréner bol rád. Došli sme na tréning, inak mimoriadne profesionálny, aspoň pre mňa ako amatérku tak vyzeral. Chlapci a pár dievčat :-) oblečení v modrom už zarezávali na trávniku a syn sa k nim s radosťou pridal. Chvíľu to vyzeralo celkom fajn. Neprišiel si tam hľadať kamarátov, takže sa sústredil na tréning. S mužom sme sedeli neďaleko a nie všetko som sledovala. Po polhodine začali hrať na zmenšenom ihrisku riadny futbal. Tí, čo nehrali si posadali na trávnik. Syn si sadol ďalej od všetkých a zrazu sa u neho zjavila nervozita, otáčal sa ku mne a v očiach som videla slzy. Nakoniec sa zdvihol a prišiel s plačom k nám. Veľmi chcel odísť a už nikdy sa nevrátiť. Ja som ostala v šoku. Nie je to citlivka a určite ho doma neofukujeme. Nič mi nechcel povedať, iba chcel odtiaľ odísť. Došiel za nami aj tréner, ale veľmi to nepomohlo. Muž to chcel vzdať, ale mne na tom niečo nesedelo lebo som nevidela dôvod, prečo by zrazu malo dieťa znenávidieť futbal. Začala som ho upokojovať, vypytovať sa a nakoniec z neho vyšlo, že mu chlapci povedali, "že s ním nebudú hrať lebo je cigán"... Potom ešte dodali, "že ani nemá kopačky". Syn mal staré botasky, čo na školskom futbale nikto neriešil. Ale tu to bola poznávacia značka. Malá detská zloba, nenávisť, opovrhovanie a následne slová plné bolesti, ktoré sa dnes klasifikujú ako šikana.

Dlhodobo zanedbávané, nie kritické, ale obyčajné myslenie vychováva generáciu frustrovaných, závistlivých a inteligenciou nepobozkaných detí/dospelých. A k tomu stačí málo, v rodine alebo v TV deti počujú krikľúňov, ktorí vedia do minúty kastovať a vykastrovať spoločnosť a na základe farby, tvaru ich odsúdiť na spoločenskú potupu. Kto tu nemá blond vlasy s modrými očami a pre mňa Nazi style pohľadom, tak nie je dostatočne slovenský. Dnes žiaľ skôr vlastenecký. Rétorika, ktorá tu doslova prší od plochozemcov, novodobých Galileov, bolševických politrukov, sa ukladá aj deťom do hlavy, ktoré bez filtra inzultujú svojich spolužiakov. A to všetko za pritakávania rodičov.

Bolo mi to extrémne ľúto a tlačila sa mi slza do oka aj preto lebo v tom vidím následok spoločenskej krutosti, ktorá sa tu stáva štandardom. Odborníci na úrovni veštice zasievajú rozpory a určujú pravidlá. Dokázali ľuďom natlačiť do hlavy koho akceptovať a koho nie. Kto sa vymyká má celoživotnú smolu.

Dieťa sme upokojovali ešte dlho a iba dnešný večerný futbal mu možno pomôže zabudnúť na tento "zážitok". Ja sa nevzdávam, takže syn sa do klubu vráti a bude hrať futbal. Lebo primitivizmus ľudí sa dá poraziť, i keď iba v racionálnej rovine. To, že to primitívni občania nepochopia, bude na ich škodu a večné mentálne zatratenie.

PS: dnes som absolvovala cestu Hornádskou kotlinou, chudobnejšou časťou Slovenska, ale nádherne utopenou v zeleni. Bilboardy, ktoré tam ostali asi zo všetkých  volieb, mi dali vysvetlenie pre dnešné správanie detí. Vlasteneckí kazatelia nám opätovne povedia, čo je dobré pre nás Slovákov. Najmä to, že tmaví sú len Cigáni,  migranti a Obama...