Zápisky z Albiónu

Ako sa nás zbaviť...r. 2016 Sú nás stovky, sú nás tisíce, sú nás desaťtisíce. Slovákov žijúcich vo Veľkej Británii, v krajine, ktorá ako jedna z mála otvorila v roku 2004 svoje dvere bezpodmienečne a nechala nás vstúpiť. Prijala nás ako svojich a dala nám všetky výhody domáceho obyvateľstva. To, že sme pre istú časť obyvateľstva iba občania B kategórie je na iný príbeh. Suma sumárum, väčšina zo Slovákov využíva všetky možnosti, ktoré táto krajina ponúka. V poslednývh rokoch sme začali pociťovať naše známe slovenské „uťahovanie opaskov“. Tory-ovci sprísňujú zákony, znižujú podpory akéhokoľvek druhu a s Brexitom otvorili Pandorinu skrinku doteraz ukrytej rasovej a nacionalistickej neznášanlivosti, ba až nenávisti. Theresa May vo svojom poslednom vystúpení dala jasne najavo, že jej nezaleží na farbe pokožky, na náboženstve, na tom odkiaľ pochádzame a akým jazykom rozprávame. Jediné, čo ju zaujíma je, čo vieme pre túto krajinu urobiť! Cos she said „We live in a country that works for everyone!“ Well, fair enough, but... Od môjho príchodu do Veľkej Británie som vypísala už množstvo dotazníkov, ktorých prílohou boli aj otázky o mojej národnej, jazykovej, náboženskej a pohlavnej príslušnosti. Od dcérinej registrácie v prvej školskej inštitúcii som vypísala ďalšie množstvo formulárov s dovetkami o našej národnej, náboženskej i pohlavnej príslušnosti. Dokonca na konci minulého školského roka sme vypisovali pre mňa dosť šokujúci dotazník o tom odkiaľ sme (birthplace data), čo sme, v čo veríme, ako hovoríme a pod. Well, Im sure Theresa still doesnt care who we are! All that matters is the talent we have and how hard we are prepared to work! A aby tých informácií nebolo málo, Theresina vláda požiadala všetky spoločnosti v UK, aby jej odovzdali zoznam pracovníkov zo zahraničia. I suppose it will be her personal bedtime story! Alebo chce vedieť koľkých je nutné sa zbaviť? A change is going to COME! Get prepared! I am. Packed my stuff weeks ago! And leaving.

ALMOST PERFECT FAMILY (Spomienky na Luton 2004)

Jere, matka detí, o ktoré som sa starala v Lutone sa vybrala navštíviť príbuzenstvo do USA. Na týždeň. Ike, otec detí, bol počas týždňa pracovne vyťažený a často sa vracal z Londýna domov až pred polnocou. Zdanlivo pokojné večery sa niekedy menili na psycho hororové momenty. Tak ako v ten večer. Deti sa dotrepali zo školy a po výdatnej večery si sadli k telke. Veď ako inak. Domáce úlohy boli minimalizované na jeden deň v týždni a v dome bez duše si nevedeli nájsť inú prácu či zábavu. Všetko prebiehalo k mojej spokojnosti „pozorovateľa“ až do deviatej hodiny, keď som zavelila „Bedtime!“.

Kelechi, ktorý mal v tom čase 10 rokov chcel ešte pozerať nejakú rozprávku a Tochi, ktorá mala o dva roky viac, zase dospelácky film. A tak začala „kovbojka“.

Najskôr sa hašterili o televízny ovládač. Do tejto chvíle mi to pripadalo smiešne a celkom som sa nasmiala ako tall skinny Tochi zápasí so short fat Kelechi. Avšak neriadená strela Tochi vytiahla svoju osvedčenú zbraň „pľuvance“. Začala vehementne pľuť na Kelechiho, ktorý jej to ochotne vracal späť. Keďže sa občas netrafili, schytal to koberec, ktorý naberal „new pattern“. Potom začala druhá fáza boja o televízny kanál. Obľúbené sťahovanie nohavíc. Ich tmavé zadky mi boli patologicky dávno predstavené. Popritom si vymieňali názory na svoje „sedacie časti tela“. Z toho však totálne vynervovaný Kelechi nemohol výjsť víťazne, keďže obratnešia Tochi mu sťahovala nohavice každú chvíľu, a tak zamieril do kuchyne. O pár sekúnd bol späť. S nožom v ruke. A tu som sa prestala smiať aj ja. Kelechi sa ním začal oháňať akrobatickými úskokmi, úplne vystresovaný do vytrženia. Tochi skáskala ako zajac a ja som sa ho snažila „odzbrojiť“ od zadu. Keďže sa mi to nedarilo, začala som prvýkrát v mojej „výchovnej kariére“ v tejto rodine na neho ziapať. Po pár sekundách konečne povolil ruku a ja som sa zmocnila noža. Vybehli mi kropaje potu na čele a srdce mi bilo na plné obrátky. Boli to fakt nervy. Kelechi z toho dostal ešte väčší amok a utekal sa vyzvracať na záchod. Popritom sa chytal za srdce a v tomto momente som začala uvažovať o záchranke. O čo viac to Kelechi nezvládal, o to viac to bavilo Tochi, ktorá ho neprestala provokovať. Už nešlo ani o telku, ale o to, kto dnes pôjde s väčším úsmevom spať. Tak som zapla mozog na maximum a lovila v pamäti všetky triky, ktoré som v škole používala na deťoch. Trvalo to dobrú štvrť hodinu kým sa Kelechi upokojil a nakoniec zabrala čokoláda. Vždy zafunguje sugar effect.

Tochi a Kelechi zaspali po tomto incidente veľmi rýchlo. Ja som ešte „vyčistila scénu“, odpratala „inkriminovanú zbraň“ a v posteli ďakovala Bohu, že sa nič tragické nestalo. Ich daddy sa vrátil pred polnocou a nemal ani tušenia, čo sa tu odohrávalo v ten večer.

ZAHIB (Spomienky na Luton, 2004)

V Lutone som sa spoznala s poľskou komunitou, ktorá sa, po vstupe stredoeurópskych krajín do Európskej Únie, pomaly rozrastala. Moja poľská kamarátka Anka, staršia o viac ako 20 rokov bola žoviálna osôbka s dobrou dušou a silnou motiváciou pracovať v Anglicku. Brala akýkoľvek job, len aby podporovala svoje deti, ktoré ostali v Poľsku. Raz v týždni sme sa stretávali a “gadali” o dušu. Každá po svojom. Na jedno take stretnutie prišla v spoločnosti vyššieho, urasteného, tmavého chlapíka.

“To je Zahib, robíme spolu. Chce si s tebou pokecať.” – Ani som sa jej nestihla pozdraviť a ona už frčala preč. Oh my God, čo ja teraz s ním? –pýtala som sa v duchu. Tak sme si sadli do mäkkých stoličiek v príjemnej kaviarni a začali “konverzáciu”. Zahib na začiatok povedal, že pochádza z Peshavaru v Pakistane. Má 34 rokov, pracuje a že má dobré srdce. Nuž, kto nemá, že?! Aspoň na prvom stretnutí. Bol síce milý a snáď aj sympatický, ale čo ja s Pakistáncom?

Aj keď sme sa v rozhovore pomaly posúvali z témy na tému, stále som sa na Anku hnevala, že ma nechala s týmto Aziatom. Vylovila som z pamäte všetko čo som z dejepisu a zemepisu vedela o Pakistane a Zahib bol unesený. Nechápal, že toho toľko viem o jeho krajine. V Anglicku vie málokto hoci len hlavné mesto Pakistanu. Vtedy sa ešte táto krajina veľmi nespájala s Talibanom a radikálnymi islamistami, takže všeobecných informácií bolo pomenej. A Paki (ako ich často dehonestujúco nazývali) boli uzavretá komunita. Ako sme tak kecali, môj šiesty zmysel sa napĺňal pocitom, že toto bude mať vážny záver. A naplnilo sa. Zahib na mňa po hodine vyvalil “filmovú klasiku”. “Will you marry me?” Straight away to the point!

“What?” – bola moja odpoveď, pri ktorej mi oči vybehli ako chorej veveričke a padnutú sánku som si pomaly rukou zasunnula späť do tváre. Normálne priama ponuka na sobáš!

Zahib bol v UK už 4 mesiace a v snahe si svoj pobyt predĺžiť navždy, bola táto ponuka na sobáš jeho jediná možnosť. Britky neboli podľa jeho gusta a ja som ho údajne očarila hneď, tak nezaváhal a riešil situáciu za pochodu. Predpokladám, že ani v Pakistane by “dvoriaca doba vzťahu” nebola o nič dlhšia. Nemalo zmysel zostávať v jeho spoločnosti. Zahib to našťastie pochopil a nehrozilo mi žiadne prenasledovanie ako v niektorých prípadoch, ktoré sa udiali v UK. Zaplatil kávu a rozišli sme sa. Ja som mu zaželala vela šťastia a myslela som to úprimne. Cestou domov som si to celé v hlave premietala a smiala sa nad tým. V tom čase to bola aj príjemná zmena v jednotvárnom kolotoči au-pairky.

SPOMIENKY NA LUTON 2004/2005

Africké woodoo a čierna gazela  

Moja rodina v Lutone, kde som pracovala ako au-pair,  chodila v nedeľu na služby. Slovo omša by v ich  prípade nie celkom vystihovalo priebeh celej ceremónie.

V Lutone som bola iba pár dní a keďže som dovtedy nenašla v blízkom okolí katolícky kostol, prijala som v prvú nedeľu rodinné pozvanie na africkú seansu. Nepamätám si aká cirkev to presne bola, ale určite niečo medzi baptistami, metodistami, episkopálnou cirkvou a pod. Ceremónia sa konala v priestoroch malého hotela. Po vstupe do hotelovej haly si členovia mojej rodiny obsadili predné rady. Ja, ako jedna z mála belošiek, som ostala sedieť vzadu. Lepší prehľad a bližšia úniková cesta. Keby niečo...

Všetko sa to začalo tzv. „warm-up“, keď všetci prítomní vstali a spievali.

Nekonečne dlho...

Ja som vstala tiež a mierne sa pohupovala v rytme piesní, ktorým som vôbec nerozumela. Ale to ma po 10 minútach prestalo baviť.

Niektorí si aj zastepovali a vykrúcali sa na opätkoch. Muž, ktorý to celé viedol, spieval do mikrofónu, velebil Pána a hlásal nejaké myšlienky, ktoré mi zneli len ako prúdiaci, nezrozumiteľný hlas. Takmer všetci boli pôvodom Afričania, pravdepodobne novodobí Briti. (Moja rodina pochádzala z Nigérie). Všetci boli krásne čokoládoví, s prízvukom mne totálne neznámeho kmeňa. Deti sa medzitým vzdialili do vedľajšej miestnosti, ktorá bola s halou prepojená priehľadnou stenou, aby mali prehľad, v ktorej fáze služba prebieha. Celý ceremoniál totiž trval dve a pol hodiny. Vtedy som pochopila, prečo moja domáca Jere varí nedeľný obed v sobotu večer. 

Ľudia sa na mňa občas pozreli, keďže som budila bielou pokožkou pozornosť, ale uhýbala som pohľadom. Vôbec sa mi nechcelo zapájať sa do priebehu ceremónie a po hodine som si želala jej skoré ukončenie. Občas som si sadla, čítala si z Biblie, ktorú mi strčili do ruky (kresťanské pojítko) a počúvala, i keď som im o nič viac nerozumela. Rytmus piesní sa stupňoval do tranzu. Ľudia sa začali čudne uškŕňať, mávali rukami, revali pre mňa nezmyselné slová a vodca štekal do mikrofónu hotovú fonetickú katastrofu. Africké akustické woodoo?

A potom...

Vošla ONA...

Najkrajšia černoška akú som kedy videla. Krajšia v tom čase mohla byť už len Naomi Cambell. Vysoká, urastená, nie čierna, ale naozaj čokoládová, nádherná africká gazela. Antropológia čiernej rasy v priamom prenose. Vysunutá brada, jemne predsunutý chrup, výrazné lícne kosti, veľké pery, okrúhle oči... Moja gazela bola očarujúca. Vznášala sa éterom ako ľahký vánok. Sadla si na voľné miesto so vztýčenou hlavou a pomaly sa pripájala k spievaniu.  Z obdivného pohľadu ma vyrušila zmena rytmu piesní. Miestnosť sa stíšila a mikrofón prevzala černoška, ktorá začala rozprávať nejaký príbeh. Bola som už nad mieru unavená, aby som naplno vnímala obsah jej prejavu. Trvalo to ešte ďalšiu hodinu. Potom som sa dočkala. Koniec. Blízky koniec. Všetci sa naposledy postavili a začali kričať – brakašakavumbalambanbrakadabra... 

A potom prišiel masívny HUG TIME. Všetci sa začali objímať. Nikdy sa mi dovtedy nedostalo toľko vrúcnych objatí. Bola som v zajatí objímania. Muži s mužmi, ženy so ženami, muži so ženami, všetci so mnou... Pritom mi stále niečo hovorili. Máločomu som rozumela, ale snáď to bolo niečo v zmysle God bless you.

Na konci si zaspievali takú „náladovku“,  r´n´b style pesničku a potom muž (možno niečo ako reverend) mal záverečné slovo, v obsahu ktorého ma privítal ako nového člena ich spoločnosti. Skoro ma porazilo! Tomu jedinému som v tej chvíli rozumela! Usmievala som sa od "ufa k ufu" a jemne kývkala hlavou. V duchu som si však myslela: "Mňa tu už teda neuvidíte! Je to nad moju zvukovú hranicu znesiteľnosti a pochopenia!"

 

Úplne na konci sa rozdávali obálky na oferu. Každý vypisoval šek. Keďže som v tom čase nemala predstavu ako taký bankový šek vyzerá, cinkla som librou do košíka a pálila mosty za sebou. Takže, po takmer troch hodinách, sa tento muzikálový servis konečne skončil a ja som bola odhodlaná nájsť katolícky kostol v tomto "zapadákove" čím skôr. Len by som sa vyhla ďalším nedeľným seansám s mojou rodinou úžasných. 

Nepoznala som Luton dokonale, aby som sa mohla domov vrátiť sama. Tak som strávila cestu autom s rodinkou, ktorá sa ma ustavične vypytovala ako sa mi tam páčilo. Na obed sme mali Jerinu špecialitu - ohriate štipľavé kozie labky s ryžou. What a Sunday Lunch!

SKY GARDEN

In just weeks the EU will lose 10% of its income, 12% of its population, 13% of its total GDP and its largest city - LONDON, because Britain is leaving. So when it comes to deal, its good to visit some beautiful places before the border will be locked. 

The Sky Garden in The Walkie Talkie skyscraper is one of them. It took me 2 years to find a suitable timeslot booking but I made it today. 

Good tip - if you come early morning, specially Sunday, you do not need to be booked. Just have a go.

Security is essential.

NEW YEAR' S

resolutions DO work

1. Build muscle - but you don't need to go pumping iron

2. Stay in touch with friends

3. Read more books

4. Get outdoors to beat stress

5. Learn a language to beat dementia

6. Give and receive more hugs

7. Stand on one leg for a longer life

8. Try tai chi or yoga sessions

9. Wear bright colours

10. Dance! Its fun :-)

11. Listen to your loved ones

12. Become a volunteer

13. Take stairs more often

14. Donate to charity

15. Sleep more to protect genes

{source: Dr. Michael Mosley}

111 rokov, 128 dní

... je vek jedného z najstarších občanov Britského kráľovstva, ktorý nedávno zomrel. Alfred Smith, zvaný Alf. Najstarší muž Škótska, bývalý farmár, pripisoval svoju dlhovekosť ovsenej kaši a svojej práci, z ktorej mal nesmiernu radosť.

Keď mal "stovku", kúpil si novú práčku s 10-ročnou predlženou zárukou. Zdá sa, že optimizmus bol ďalším predpokladom jeho požehnaného veku.

Alf sa narodil v roku 1908 a prežil obe svetové vojny. Bol piaty syn zo 6 synov svojho otca Johna a matky Jessie. Keď mal 29 rokov oženil sa s Isobel, s ktorou mal 2 deti. Jeho manželka zomrela vo veku 96 rokov a jeho syn ich opustil v roku 2016.

Častokrát sa ho pýtali čo je motorom jeho dlhovekosti. Okrem kaše a radosti z práci, žil Alf skromný život a tiež sa častokrát pýtal prečo práve on prežil všetkých svojich kamarátov a rodinných príslušníkov. Bol aktívny vo svojej farnosti a dostal štátne vyznamenanie za celoživotnú službu vlasti.

Vo Veľkej Británii sa dlhovekosť nosí. Príkladom je kráľovská rodina, kde sa jej členovia dožívajú úctyhodného veku. Ale aj "obyčajní" Briti, ktorých sú plné domovy sociálnej starostlivosti, sa dožívajú stále vyššieho veku a v spoločnosti je to pomaly vidieť. Obyvateľstvo stárne do dlhovekosti, čo otvára otázky v oblasti ekonomických a sociálnych reforiem v krajine.

Hovorí sa, že kráľovná Alžbeta II. svoj deň začína obľúbeným drinkom, ginom s tonikom. Možno malé rozprúdenie krvi hneď z rána naštartuje jej telo do plne funkčnému stavu. Oplatí sa inšpirovať...

MADE IN BRIGHTON

Ľalie ako prírodný osviežovač

Ľalie nie sú na Slovensku druhom kvetov, ktorými by sme obdarovali svojich blízkych. V kvetinárstve sa skôr kombinujú v zmiešaných kyticiach alebo ich výdavame v záhradkách v rôznych farebných kombináciách. 

V Anglicku, naopak, sa prednostne predávajú ako samostatná kytica, voňajúca na míle. Keď som pred niekoľkými rokmi pracovala v nursing home, naši klienti 80+ častokrát dostávali od návštev práve pukety ľalií. Ich výrazná vôňa sa tiahla chodbami nursing homu a na noc sme ich museli z jasných dôvodov umiestňovať do kúpeľne alebo na balkón. Aj ma napadlo, či za výraznou vôňou ľalií nie je dôvod ich obľuby darovania starým ľuďom... Zaspávať naveky v príjemnej vôni... Alebo za tým bola iba ich nízka cena. Šetrní Angličania.
V Marks and Spencer som na nich natrafila v jeden večer mojej "dvojhodinovej free-me fiesty". Za cenu 75 centov som ich nemohla nechať v obchode, a aj keď ich nemám v obľube, skončili u nás doma. Prekladala som ich z izby do izby, keďže ich vôňa sa niesla celým bytom. Noci trávili na balkóne. Verím, že ich cítili aj susedia. Stali sa našim prírodným bytovým osviežovačom. Mimoriadne sa osvedčili na chodbe, na polici s topánkami. A samozrejme na záchode. Je príjemné faxovať v kvetinovej vôni. 
Ľalie sú jedny z mála kvetov, ktoré sa pravdepodobne produkujú v Holandsku, a stále si zachovávajú  svoju vôňu. Čo nemožno tvrdiť o ružiach, gerberách, prifarbených chryzantémach, v ktorých mnohokrát nič "nevyňucháte". 
S našimi ľaliami sme na niekoľko týždňov ušetrili domový umelý osviežovač a tešili sa tiež pohľadu na malý kúsok pestrej prírody v byte.



Gay Pride Brighton 2018 - Happy Pride!

V čase, keď som prišla do Brightonu prvýkrát, bola Gay Pride (GP) iba jemnou "showkou" v centre mesta, s podporou skôr nezávislých inštitúcii. Boli aj roky, keď nastali v meste vážne obavy, že GP sa asi zruší. Neboli jednoducho peniaze alebo, dovolím si tvrdiť, tí "správni ľudia na správnych miestach", aby im odklepli podporu. Tento rok, ale GP predčila očakávania všetkých. Headliner-kou bola Britney Spiers a to pritiahlo do Brightonu, podľa BBC, až 400 000 návštevníkov. Už teraz sa tejto udalosti hovorí ako najvýznamnejšia kultúrna (i ekonomická) udalosť Brightonu.
Niet divu. V meste žije asi 20 percent homosexuálov (alebo predstaviteľov LGBTQ komunity). Mnohí z nich pracujú v mestských podnikoch, školských zariadeniach i v maloobchode. Celoštátna popularizácia gay komunity časom upevnila podporu prijatia nových zákonov v prospech tejto komunity. Ak sa k tomu pridali ešte celebrity a osobnosti Británie (vrátane kráľovskej rodiny), nová marketingová stratégia bola posledným dielikom do úspešnej skladačky. Tí, ktorí ostali v opozícii už vlastne boli iba na smiech.
Masívna podpora v školstve, kde sa už vo veku 4 rokov deťom prednáša, že je prirodzené, keď si človek vyberie svoje! pohlavie a vyberie svojho partnera s akýmkoľvek pohlavím, mňa ako matku stavala do pozície bezmocnej chudery. "Čo ty s  tvojim predpotopným názorom o prirodzenom vývoji?" Prirodzené je všetko, len nie to, čo je prirodzené. 
Celý tento marketing mi pripomína marketing McDonaldu. Aj tam sa zameriavajú na deti a snažia sa im od útleho detstva vštepiť do hlavy, že jesť junk food je ok. V Happy Meal im dávajú akože grátis poriadne dávky plastového odpadu a podobný odpad deti aj neskôr v "mäkáči"  zjedia. 
V Brightone mnohé škôlky vyjadrovali svoju podporu GP aj farebnou výzdobou, so želaním Happy Pride. Na Vianoce si v Británii želáme Happy Christmas a máme tu aj Happy Pride.

Tu zacitujem z novín názor domáceho obyvateľa Ronalda B., s ktorým sa stotožňujem. (Verím, že angličtina vám neprekáža. Je to kvôli autenticite.)
Let children be children
Primary pupils to learn about transgender people and gay relationships, plus lessons about depression and mental illness? When will they have time to learn the Three R's and play? The PC brigade should stop sticking their noses into children's lives. They can learn such issues as they grow older - that's  what is called growing up.
Keďže som chcela byť súčasťou tejto veľkej party, zašla som do mesta a počkala si na sprievod, ktorý sa tiahol cez celé mesto. Bol riadny úpek, a tí ktorí predávali farebné "činčerere" by skôr zarobili na fľaškách s vodou.

Ľudí pribúdalo. Podchvíľou ma napadlo, že do tejto spoločnosti nijako nezapadám... A potom mi to došlo. Bola som jediná, ktorá nemala ani náznak dúhovej farby na svojom tele, ani omrvinku gliteru a žiaľ ani poloošiaľ v očiach z tejto udalosti. Za mnou stálo asi 10 lesieb. Všetky nakrátko ostrihané, oblečené v pánskej konfekcii, zhýralo po sebe pokukujúc a štrngajúc si plechovkami od piva. Ľudia od únavy sadali na obrubníky chodníkov alebo rovno na zem. S každým hvizdom sa prebrali v očakávaní, že konvoj sa už približuje. Nakoniec za sprievodu polície aj dorazil a začala sa show. Mám ale pocit, že ľudia sa skôr sústreďovali (tak ako pri mnohých iných udalostiach) na fotenie a kamerovanie, ako na samotný moment. Tínedžeri si vybrali dokonca autobusovú zastávku ako najlepší spot s výhľadom.

Obchody boli mimoriadne pripravené a praskali vo švíkoch. Pamätám si ešte, keď som pracovala v Marks and Spencer, ako sme počas GP predali najviac fľiaš šampanského. Omnoho viac ako na Silvestra. 
Party vyvrcholila večerným koncertom Britney, ktorý paralyzoval železničnú stanicu v meste, zanechal hromady odpadu v parkoch a do polnoci nám nad hlavou krúžil vrtuľník, ktorý monitoroval situáciu v meste. 
Happy Pride!
(Pridávam niekoľko krátkych videí, aby ste mali predstavu, čo nás čaká časom aj u nás)

Šťastie v čajkinom hovne

Čajky sú v anglickom Brightone maskotmi mesta. Po pláži vás budú sprevádzať s netajeným záujmom. Nie však o vás, ale o váš sendvič alebo fish and chips. Zjedia všetko, dokonca aj nanukovú zmrzlinu. Asi aj preto, to čo vyserú, sa nedá vyprať ani najagresívnejšími prostriedkami. Mnohokrát ich výsledky zažívania skončia na turistoch alebo domácich. Čajka si nevyberá. Keď to príde, human schytá všetko. 
Schytala som aj ja. 
Dnes.
V parku.
Chválabohu je leto, a tak som mala oblečené minimum ošatenia. Čľaplo to "iba" na nohu. Keď som si to zotierala, kamarátka mi pripomenula, že to prináša šťastie. Haha, mne určite! Žreb som nekúpila, ale pri nákupe v mojom obľúbenom anglickom obchode Waitrose som našla krásny záhradný kvet hydrangea zlacnený z 15 libier na 2.50! Absolute bargain!
Vyzeral trochu zúbožene, ale ja si stále myslím, že kvety si zaslúžia druhú šancu (tak ako ľudia). Jediné, čo mu chýbalo, bola pravidelná zálievka. A tak skončil v mojom nákupnom košíku a neskôr na mojom balkóne. V Anglicku je momentálne extrémne horúco, čo hydrangea nemá v láske. Nezdržím sa v tomto meste dlho, preto jej musím nájsť náhradný domov (záhradu), kde by "v zdraví" prečkala zimu. Verím, že ma čajkino hovnové šťastie neopustí a niekto sa nájde. Lebo s čajkou sa nehodno zahrávať. Tá mrcha má z tej výšky vždy náskok!

Autobus v Brightone po deviatej ráno (Bus after 9 a.m) 

Keďže sme to mali v Brightone do mesta z kopca, autobusy sme využívali príležitostne. Ale v ten deň sme sa chceli dostať čo najrýchlejšie ku kámoške, tak sme sa vybrali na autobus. Neuvedomila som si čas a schytali sme bus po deviatej. V zásade nič zvláštne iba... 

Keď sme nastupovali do busu, miesta pre kočíky už boli obsadené dvoma mamičkami a jednou obéznou pani. Nikto sa nesnažil posunúť, tak som nahodila Face Numero Uno aka Sorry ladies a trepala sa s mojim „kočom“ medzi nich. V tomto som bola od istého času nekompromisná.  V UK môže byť "na palube" až tri kočíky. 

Sekcia pre seniorov a “paraolympionikov” bola beznádejne obsadená. Vyfintené bábušky so svojimi trollyes sa nevedeli dočkať prvého busu po deviatej, na ktorý si môžu uplatniť svoj freestyle driving buspass. Posledné voľné vyvýšené miesto sa ušlo mojej staršej dcére. Má rada piedestály:-) 

S približujúcim sa centrom sa náš autobus pomaly zapĺňal. Ďalší nastupujúci penzisti sa darmo pohľadom domáhali svojho miesta v “ich” sekcii. Nebolo kde sadnúť. Ja som uvoľnila svoje miesto tiež “paraolympioničke”, ktorá sa vtesnala medzi kočík a ďalšiu sediacu mamičku iba vďaka gravitačnej sile a Archimedovmu zákonu na suchu.

Jedna z mamičiek stihla na ceste  nakŕmiť svoje dve ratolesti a vôbec jej nevadilo, že s časťou potravy končili na podlahe aj obaly od keksíkov, cukríkov. “Matka roka”  len sucho skonštatovala : “Its just rubbish!” (To sú iba odpadky!) Well, jeeee baby, ale celý deň sa v tom niekto bude voziť! 

Dotiaľ ma to ešte nepichalo v zadku, ale keď mamičky opustili autobus a v sekcii “hormonálych zmien” som ostala sama a pristúpiaca babička mi svojim “tretím údom”  (barličkou) naznačovala, že čo za bordel sme to narobili, tak som nevydržala a so všetkou úctou k šedivým vlasom vysvetlila what was going on here (čo sa tu dialo). 

Niekedy to v doubledeckroch v UK vyzerá ako v zájazdovom autobuse pre penzistov. Zvlášť po deviatej ráno. Ak nemusíte, radšej si počkajte.  

Keď sa dvere otvoria


Part 1

Pokojný večer na Brighton sadal, na šíre more i polia na okolí... Skoro ako v tej básni. Áno, mal to byť klasický rutinný večer v rodine s dvoma deťmi. Namiesto toho sa mi v priebehu 10 sekúnd ocitla v byte 150kg rozvalená žena s vedľa bezradne stojacim 200kg synom!!! It was not a dream! It was reality! (To nebol sen, to bola realita!)

Bývali sme v byte, ktorý mal obrovskú predchodbu vedúcu k 4 bytom. Moja dcéra sa tam za nepriaznivého počasia občas preháňala na skutri a dvere do nášho bytu ostali mierne pootvorené. Tak tomu bolo aj v ten deň. Ja som medzi tým umývala riad, pričom ma vyrušili nejaké hlasy z chodby. Rýchlo som utekala skontrolovať situáciu, len aby sa náhodou niečo nestalo. Vo dverách našej predchodby sa objavila susedka, pani v rokoch, totally overweight (s nadváhou) s opuchnutými, otečenými nohami so zjavnými známkami balančnej nestability. Vedľa nej stál jej, o niečo tučnejší zadýchaný syn, vyškierajúci sa na mňa ako opitý pes. Spustili na mňa niečo o centrálnom kúrení. Horko ťažko som pochopila, že ho asi nevedia zapnúť. Očakávajúc jazykovú bariéru pri vysvetľovaní tohto techno-procesu v novobloku, kde sme sa nasťahovali, radšej som navrhla, aby vošli k nám. Chcela som im to ukázať priamo na chodbovom paneli. Ale to som nemala robiť...

V momente ako pani susedka prekročila prah nášho bytu začala strácať rovnováhu. Po asi dvoch krokoch jej balanc vyrovnal náš zvlnený koberec, ktorý bol, ale natoľko zvlnený, že “aktivoval” druhú fázu balančnej nestability, fatálnu pre 150kg ženu... Najprv ju to prehlo do jednej strany, potom sa nejakým balančným zázrakom prevalila na druhú stranu s miernym predklonom, míňajúc kúpeľnové dvere, na kľučke ktorých si roztrhla sveter a potom už letela vpred ako poleno a nebyť konca chodby, zastavila by sa nám v skrini.

Svoj “touchdown”(pristátie) ukončila pri mojich nohách a ja som myslela, že je to zlý sen! Moje deti sa tak zľakli, že začali rumázgať. Jej syn sa veľmi pomalým krokom dostal k nej horekujúc “Mummy, mummy what have you done here!” (Mami, čo si to spravila!) A do tohto “cvokhausu” sa vrátil z práce môj muž, ktorý vo dverách, keď zbadal tú spúšť, skoro zkamenel!

Milí čitatelia, kvôli úcte k ľudským bytostiam, nebudem opisovať ako sme ju zdvíhali zo zeme. Našu nechcenú návštevníčku neopúšťal humor, keď utrúsila, že je to moja vina, lebo ja som ju zavolala dnu! Veľmi zložito som jej musela vysvetľovať, že v našom byte nie sú žiadne schody ako si mylne myslela. Údajne preto sa potkla. Hahaha, držte ma lebo jej ublížim! Babu sme nakoniec dostali do zvislej polohy a vypoklonkovali z bytu. BUM! Zabuchla som dvere a zamkla na dva západy.

Pár týždňov potom som mala stiahnutý zadok pri každom príchode poštára. Vo Veľkej Británii totiž nikdy neviete, kedy sa dočkáte pozvánky na súd za ublíženie na zdraví. Tam sa totiž môžete sťažovať naozaj na všetko.

No more unexpected visits! U never know when their fault could become your fault!

Part 2

Prešiel týždeň a pani prišla znova. Tentoraz zazvonila. Keď som ju zbadala na prahu, mala som pocit, že cestujem v čase. Deja vu? Nie!

Opierala sa o paličku, nervózne prežúvala žuvačku a za chrbtom jej tentokát stál manžel polovičnej veľkosti s chodiacou oporou. Mňa oblieval studený pot. Potrebujem psychiatra!

Hneď po pozdrave mi fľochla do tváre, že dnu už nejde (prečo asi, že?!). Len nech jej vysvetlím ako funguje v našom bloku heating. Provokácia? Možno. Avšak ja som bola zúfalá! Pomaly a s výrazným akcentom (snáď nabudúce už nepríde, veď mi nemusí rozumieť) som jej vysvetlila, čo viem o heating-u. V duchu som si nadávala, že som vôbec otvorila dvere! V bloku máme 25 bytov, v ktorých býva najmenej 25 echt native speaking English people a ona sa stále dovalí k nám! Štatisticky po tretí krát! (Prvý krát k nám prišla ešte pred mesiacom a žiadala ma, aby som jej zavolala Virgin Company lebo im nešla ich 120cm plasma!).

Normálne som začala mať strach a hlavou mi preletelo pár konšpiračných teórií. Rýchlo som jej vysvetlila, že viac neviem a nech zazvoní niekde inde. Basta! Buchla som dverami a už nech mi tu nikto nezvoní!

Odteraz nikomu neotváram a ako spieva Cheryl Crow  "I dont care!"

Správa z britskej dennej tlače:

VERY CHERRY EXPENSIVE

Ponuka na víkend pre tých, ktorí maju radi čerešne. Ceny v Londýne:

TESCO - 10 pencí za 1 čerešňu

MARKS&SPENCER - 25 pencí za 1 čerešňu

            HARRODS - £1.65  za 1 čerešničku!!!

            Prešla vás chuť? Mňa áno. Radšej som si počkala na tie z našej záhradky 😊

Kde asi len je ten zdravý sedliacky rozum?! V UK vymrel!

Kto žil v Britskom kráľovstve určitý čas, možno bude so mnou súhlasiť. Veci, nad ktorými sa my nezamýšľame, sa v UK povyšujú na úroveň takmer štátneho ohrozenia. Veci, ktoré my vykonávame prirodzene, v UK prechádzajú nezmyselnými reguláciami. Nie je to klišé, je to holý fakt. Potvrdilo sa mi to aj v jeden banálny deň. Bola sobota a my sme ráno vstali úplne bežne ako v čase víkendu. Až po krátkom čase nám došlo, že máme doma „zurčiaci potôčik“. Záhadu sme rozlúštili v kúpeľni, kde nám zurčiaco pretekal záchod. Ktovie ako dlho... V duchu som začala veštiť výšku najbližšieho účtu za vodu. Hlava našej rodiny nie je very merry handy man, takže ho napadlo iba vypnúť hlavný ventil. Ale v tom nám došlo, že bez vody sa nepohneme. Takže sme fungovali v štýle „voda zapnutá, umývať sa!“, „voda vypnutá, nepúšťať kohútiky!“. Komunikácia so spoločnosťou, ktorá je za náš dom zodpovedná, bola z mojej strany niekedy na pokraji zrútenia. Po 10 minútach jednosmernej komunikácie „the line is busy, you will be the next one“ sa konečne ozvala pani. Vysvetlili sme jej veľmi jasne, že náš záchod tečie, preteká, neustále, neobmedzene. „Ok, the man is on the way. He will give you a call before he arrives.“ Fajn, tak ideme do parku. Však daddy zabehne rýchlo domov, v prípade, že sa ozvú. Zavolali o dve hodiny. Not bad at all on Saturday! Daddy utekal napred, kde pri dverách stretol muža s veľkým zvonom, ktorý vystúpil z ešte väčšieho auta. A že nám ide odblokovať záchod! Mne však v tej chvíli zablokoval prívod kyslíka do mozgu. Prečo sa mi to deje??? Ešte raz sme mu vysvetlili problém nášho záchoda a on, že zavolá a bookne nám iného plumbera! Zdá sa, že v Británii majú plumberov na konkrétne časti alebo problémy záchoda! Asi o pol hodinu nám plumber-zvonár volá, že má zlé číslo, a že si musíme zavolať ešte raz my. Môj mozog sa začal zmenšovať. Keď už bol pravdepodobne vo veľkosti prepeličieho vajcia, došlo mi, že sa mi medzitým stratil v parku môj syn. Začala sa pátracia akcia, pri ktorej mi tepna na krku začala biť natoľko, že napumpovala mozog do normálu. Po chvíli som ho našla v náručí jednej mamičky, ktorá ho svojim telom natoľko zakryla, že mi znemožnila jeho hľadanie. Nasratá ako žumpa som zdvihla telefón a bola som back on line s našou spoločnosťou. We need a plumber!

Tentoraz ma muž na linke ubezpečil, že niekto príde v najbližších 4 hodinách, ale že nám nezavolajú vopred, takže je nutné byť doma. Fuh, bolo celkom pekne, tak sme zbalili deti a hor sa ešte raz domov. Rýchly nákup po ceste a už sme sedeli doma a čakali. Do pol hodiny mi volá plumber, že je na ceste, ale príde okolo 7 večer. What?! You must be joking! Vzdali sme sa ďalších plánov na dnešný deň a čakali na plumbera č.2. Veď konečne snáď voda prestane tiecť! Bolo čosi pred siedmou a nepočula som radostnejší jingle v živote ako ten, ktorý sa ozval od našich dverí. Celá vytešená som ho privítala, zapla vodu, nech vidí, čo za „vodopády“ máme v kúpeľni a úpenlivo čakala na „magic touch“. Plumber č.2 zobral šroubovák a málinko otočil skrutkou na potrubí pod toaletou. Yupíí, voda prestala tiecť! Lež potom mi vysvetlil, že on iba odstavil vodu na toalete a ďalšia voda v byte sa tým pádom môže používať. (So, lets call it a half magic touch.) A na náš problém nás musí booknúť niekedy budúci týždeň ďalšiemu plumberovi, ktorý robí tieto výmeny vnútorných častí toalety.  „Držte ma!“ Na tvári mi zamrzla grimasa, ktorú plumber pochopil asi tak, že mi neustále opakoval, že je to bežné a že on to nerobí a že príde ďalší a už bude dobre. „Dobre už bolo, ty plumber-šroubovák!“ kričalo v duchu moje JA. Vypoklonkoval sa a my sme ďalšie dva týždne čakali na plumbera č.3. Veď ako sa hovorí „do tretice všetko dobré“. Sedliacky rozum? Vymrel!

„Stratená v preklade“

Počas môjho pobytu vo Veľkej Británii som občas vykonávala volunteering v dcérinej škole. Je to bežná prax, keď sa rodičia podieľajú takýmto spôsobom na chode a organizácii školy. Škola im zabezpečuje obedy v kantíne a žiaci majú úžasnú možnosť si vybrať až z troch  jedál. Ja som sa pravidelne vypytovala svojej dcéry, čo obeduje a dostávalo sa mi odpovedí ako „pizza“, „pasta pesto“, „fish and chips“, „mäsko-zemiačky“... Každý týždeň.

Jej zmätok z jedál som pochopila v čase mojej prítomnosti na hodine. Ráno, po  príchode detí do triedy, prebieha ich registrácia a triedna učiteľka sa tiež pýta, čo chcú mať na obed. Prečíta im celé menu a oni si vyberajú. Po prečítaní pochopíte, čo znamená „Stratený v preklade“:

1. Farm Assured Beef Burger in a wholemeal Bap with homemade ketchup
2. Quesadilla wrap with Oven Baked Jacket Wedges
3. Quorn Burger in a Bap with tomato relish and oven baked potato wedges
4. Roast Beef with Yorkshire pudding and gravy with roast potatoes

Ja som sa stratila už pri prvej možnosti. Boli tam 4-5 ročné deti, ktoré poznajú základné názvy jedál a moja dcéra nemá „šajnu“ čo je Coleslaw, Quesadilla... Ani jedno dieťa nezopakovalo celý názov. Odpovedali buď jedným slovom, ktoré zachytili alebo jednoducho povedali „number one please“. Moja dcéra váhala s odpoveďou niekoľko sekúnd a tiež povedala iba číslo a som si istá, že nemala vôbec predstavu o tom, čo bude mať na obed. Je pravdepodobné, že anglické deti sú s týmito názvami zžité. My sme však tieto názvy nepoužívali a tieto jedlá nejedli. Možno aj preto bola dcéra po škole vždy hladná.

Popros a dostaneš, zaklop a dvere sa ti otvoria

Bola nedeľa – Church day in England. Sedela som v lavici, rozjímala a pohľadom skenovala miestnych farníkov. Boli tu všetci. Malá komunita, ktorú si po čase zapamätáte. Osobne som ich nepoznala, ale miestny kňaz si s nami potriasal ruku každú nedeľu. Canon Kieron vyzeral ako Názko, ale bol nesmierne milý a vtipný.

Brighton je kozmopolitné mesto. Aj preto sa v kostole objavujú častokrát nové duše. Sú to také jednohubky. Prídu, zaujmú a už ich nikdy neuvidíme. Aj vtedy, v nedeľu. Nevnímala som ju až do času, kým sme nevstali na modlitbu. Sedela dve lavice predomnou v uhle, v ktorom som ju videla celú. Nižšia postava, husté gaštanové vlasy zapletené a zopnuté v úhľadnom účese. Tmavomodré šaty z hrubej látky zovreté zásterou so zaujímavo lemovanou manžetou. Práve ten vzor manžety ma zaujal. Zrazu mi to bolo také blízke. Ruky voľne vložené v bočných vreckách zástery. Neodpovedala počas liturgie. Angličanka to teda nebola. Myšlienky utekali do neznáma a môj pohľad vždy zachytil jej zásteru. „Odkiaľ je?“, pýtala som sa v duchu. Manžeta ma mátala. Folklór. Slovanský. „Čo tu robí? Zjavenie?“

Omša sa pomaly končila a celebrujúci kňaz vyzval sestru Johanu, aby predniesla svoje slová. A zrazu vstala moja „manžetová neznáma“. Prešla k oltáru, pozdravila sa, predstavila a začala po anglicky s ľúbozvučným východoeurópskym rozprávať príbeh. Okrúhla svetlá tvár, jemné črty a duchovná mystika jej pohľadu stíšili kostol. Nežiadala, ale prosila. Ešte nedostala a už ďakovala. Nedotknutá panenskosť, vyžarujúca láskavá dobrota a tichá pokora nás všetkých prinútili premiestniť sa v mysliach do jej krajiny. Bielej Rusi. Bieloruska, v ktorom je množstvo detských domovov plných detí, ktoré potrebujú pomoc. Krajina to nedokáže, tak Johana chodí na misie. V kufri vždy prinesie vzácne dary z domova. Deti vyrábajú sväté obrázky, ružence, píšu jednoduché ikony, vyrezávajú krížiky... A s tým chodí éterická Johana po farnostiach. Nepýta pre seba, ale pre stovky zabudnutých detí, ktorým takto pomáha. Do vienka dostala aj dar jazyka, čím sa jej otvára viac dverí i sŕdc. Pozvala nás k stolu pri východe z kostola, ktorý niekto vyložil jej „pokladmi“ počas omše a poďakovala sa. Opäť. Nenástojila, pozývala.
Stôl bol plný detských výrobkov. Mnohé mali význam skôr pre gréckokatolícku mystiku, Angličanom možno trochu vzdialenú. Ja som sa kochala farbami a Johanou, ktorá tam stála. Moja 5ročná dcéra si niečo vybrala. Zaplatili sme, niečo nechali navyše. Radi. Čarovný úsmev, vystretá dlaň, Bohu vďaka.

Johana nespasí všetky bieloruské deti. Ako slovenský Matej Hrebenda prejde stovky kilometrov naprieč Európou s tichou nádejou, že ju vyslyšia, pomôžu. Nebude búchať na dvere, lež ticho zaklope. Avšak vždy sa vráti domov, lebo tam je jej pomoc najnutnejšia. O tie deti sa musí  starať, aby z nich raz vyrástli hrdí Bielorusi, Európania.

She made my day

Počas môjho niekoľko ročného pobytu v Anglicku boli dni lepšie i horšie. S dvoma deťmi to bolo niekedy naozaj ťažké, zvlášť, keď som sa sama necítila najlepšie. Obchody som vtedy radšej zďaleka obchádzala a potrebovala som iba prežiť.

V ten deň sme však zašli do Marks&Spencer Food Hall na rýchly nákup. Možno trochu vyššie ceny, ale tento obchod spĺňal moje predstavy o dobrom jedle. Keďže v self checkout bola dlhá rada, nevoľky som šla k normálnej pokladnici, kde stáli iba dve zákazníčky. Za normálnych okolností je to asi 7 minút času, kým by som prišla na rad, ale v M&S s „ukecanými pokladníčkami“, ktoré to majú asi v popise práce, to môže trvať večnosť. Nakoniec to nebolo až také zlé a prišla moja chvíľa. Klasika: „How are you?“ „Would you like a bag?“ zneli prvé všetečné otázky pokladníčky. Ja som odpovedala krátko a pani pokladníčka dodala: „Aussie, yeah?“ Waw, tak austrálsky prízvuk mi ešte nikto nehádal a tento kompliment ma celkom prebral z temného dna mojej mysle. Ok, zahráme si hru 😊 „Spot on!“ „Yes! From Melbourne!“ narýchlo som odpovedala (v zlomkoch sekundy som nemala na výber rozmýšľať nad lepšou austrálskou destináciou) Pokladníčka ďalej mlela: „You´re enjoing a bit of sunshine today? Remind you your homeland.“ Až som bola prekvapená jej znalosťami mojej, na chvíľu „adoptívnej“, krajiny.

- „Well, you know, we have winter down there, so it´s pretty much the same.“, odpovedala som jej.  Ešte sme prehodili pár vecí ohľadom detí a už som utekala preč. Zmenilo mi to môj osobný mood a bola som hádam aj šťastnejšia. I keď si myslím, že som bola od austrálskeho prízvuku tak ďaleko ako  samotná Austrália od Európy. Ale potešilo to. She made my day that day!

Čo sa stane, keď „faxujem“

Môj syn je náročná persóna a vyžaduje si neustálu pozornosť. Keď na mňa prídu „dlhé trate“, dvere na záchod ostávajú widely open, aby som mala kontakt so zvyškom bytového priestoru. Niekedy sa syn domotá na záchod a pri „faxovaní“ mi robí spoločnosť. Nič príjemné, ale pri spojenom záchode s kúpeľňou, čo je veľmi typické pre britské domácnosti, sa nám to v Anglicku stávalo pomerne často. Vtedy voda tečie ako Niagara Falls a v kúpeľni nastáva malý koniec sveta.
V ten deň ale ostal v obývačke a po chvíli som počula čudné ťukanie. Ozývali sa pípavé zvuky, pri ktorých si Zaško rozprával čosi pre seba. Keďže faxovanie mi  šlo dosť ťažko, chvíľu trvalo kým som sa vymotala zo  záchoda. Došla som do kuchyne a hľadala vec, ktorá vydávala pípavé tóny. PC, TV, radio, mobil boli bezo zmeny. Zrak sa mi zastavil ešte na pevnej linke. Nepoužívame ju, ale máme ju kvôli internetu. Telefón bol vyvesený. Rýchlo som ho položila späť a dúfala, že nevyťukal nejaké konkrétne číslo. Dúfala som márne. Len čo sa telefón vrátil na svoje miesto, začalo sa vyzváňanie. Pevnú linku ignorujem, keďže nám volajú zo spoločností, ktorým už nemám síl opakovať, že ich servis naozaj nepotrebujem! Ale toto zvonenie sa opakovalo každú minútu a tak som to po 6 zdĺhavých zvoneniach zdvihla.

„Hi, somebody has called 999 from your phone. Were it you? Are you all right?“
Zmrazilo ma do kosti a začala som koktať. „Yes, I am all right. It was my little boy. He played with the telephone.“ Asi som neznela dostatočne dôveryhodne a pani na druhej strane linky zopakovala: „Are u really ok? There were several phonecalls from your number. We are worried something could have happened there.“ Stále zmrazená, zakoktaná, s vysýchajúcim hrdlom som jej vysypala náš „záchodový program“ a s vyrukovaním môjho mena, celej adresy som sa ju snažila presvedčiť, že to bol naozaj omyl, za ktorý som extremely deeply sorry. Pani potom položila, but I would put my money on it, že mi neverila ani slovo.

BABIE BOOGIE

Ako moja dcéra v UK rástla, prestali sme chodiť na "spievajúce hodiny". Nejako ju to nebavilo. S príchodom syna som však Baby Boogie znova objavila. Malému sa to dokonca veľmi páčilo. Asi mal vyšší stupeň muzikálnosti. 

A tak sme každé dva týždne v Jubilee Library v Brightone skončili na Baby Boogie. Inštruktorka Sue mala okolo 50, strednej postavy s hlbokým altovým hlasom. Vždy nás na začiatku session poučila o protipožiarnych opatreniach (nesmie chýbať v UK!) a "šaľka" sa mohla začať. Pri počte 30 a viac mums, nans, rarely dads and babies, sme vytvárali celkom hodnotné hudobné teleso. Sue vždy vybrala populárne anglické odrhovačky, ale aj pesničky pohybového charakteru. A tak sme si nielen spievali, ale aj hrali na hudobné nástroje, či tancovali s deťmi. Sue si s nami jednoducho robila,cčo chcela. 

Na začiatku vždy nahodila tón a crescendom  stupňovala tempo, ba niekedy nás donútila ísť do pianna až piannisima. Pohadzovala si nás a naše deti ako bublinky a sama sa "šírila" do priestoru vytvárajúc z nás jednoliatu hudobnú hmotu, v ktorej sa mnohé mamičky s radosťou realizovali. Ja mnoho anglických pesničiek nepoznám a tiež môj hlas rokmi stratil na kvalite, tak som spuevala pomenej. Avšak anglické mamičky a babičky sa veru nedali zahanbiť. 

Sue to s nami po 40 minútach vždy ukončila a všetci sme sa tešili na ďalšie stretnutie.

A short dialogue on the bus in Brighton
Krátky dialóg z rozhovoru dvoch žien v autobuse v anglickom meste Brighton

-"I like your T-shirt!", said a woman.
-"Thanks, I wear it with pride. Nothing´s gonna stop me to wear it!", answered the other one.
The text on the T-shirt:
"I dont need sex, my government fucks me every second day!"