Ľudskosť medzi ľuďmi

 Nezmyselné zákazy, príkazy, vyhrážky, prieky až šikana negativizujú spoločnosť a zväčšujú komunikačnú priepasť medzi ľuďmi. Ľudia sa boja objatí, blízkych kontaktov, podávania rúk. Rodina odchádza, priatelia sa mažú... 

A pritom dobrota je jediná celoživotná investícia, do ktorej sa oplatí investovať. Čas, námahu, odvahu, energiu... Snažím sa dodržiavať všetky nezmyselnosti posledných mesiacov (možno aj rokov) za cenu vlastného blaha, pohodlia, rodiny a vlastného tela. Áno, je to vidieť. Každý si z tejto doby odnesie nejakú covidovú pamiatku. Ja 10kg navyše (dobre, 12!). Čakám, ako všetci, na lepšie vyhliadky, ktoré keď prídu, do týždňa sú prehlušené ďalšou jóbovkou, ktorá straší nasledujúce mesiace.

Kedysi sme sa najviac obávali atómovej vojny. Každoročne sme sa pripravovali na možný nukleárny atak, hádzali sa do jám v neudýchaných plynových maskách a poznali jód ako zázračný liek na radiáciu. Teraz tu máme svätú trojicu strašiakov...

covid

vojna na Ukrajine

globálne otepňovanie

Jedna väčšia hrozba ako druhá. Jedna globálnejšia ako druhá. Jedna nezastaviteľnejšia ako druhá... Ak by sme vedeli preukazovať ľudskosť bez zákonov, ani jedno z riešení na túto svätú trojku strašiakov by sme nepotrebovali. 

A na pomedzí týchto globálnych skutkov malej elity humanoidov sa dejú jednohubky ľudskosti. Priznávam, dnes som oklamala systém, zradila vlastnú hrdosť a možno porušila vyhlášku. Iba na 5 minút, na krátku chvíľu, počas ktorej som nikomu neublížila, nikoho nenakazila a dokonca štátu odviedla dane a obchodu profit. Možno ich jediný v tento deň... Necítila som sa najlepšie, ale ono vždy v takýchto situáciách príde isté "osobné vyslobodenie duše" neskôr. A prišlo. O pár metrov ďalej. Vyberala som si z automatu hotovosť, keď som pocítila, že za mnou niekto stojí. Určite poznáte ten pocit miernej nervozity, keď sa vám niekto pozerá na prsty ako vyťukávate cenné štvorčíslie a vy sa snažíte zrýchliť proces lebo... tisíc dôvodov. Skončila som transakciu a otočila sa. Za mnou stála postaršia pani v jasnej žltej vetrovke. Napadlo ma, že musí mať veselú dušu. Už som sa vzďaľovala, keď ma dobehla šepkajúc, či jej nepomôžem vybrať hotovosť. Oči sa nám stretli a ja som v tých jej videla všetku dobrotu sveta. Snažila sa mi vysvetliť, že to obyčajne robí s dcérou, ale tá je doktorka a dnes pracuje. Mňa to vôbec neobťažovalo, takže sme sa pustili do toho. Pani som asistovala s kartou, vyťukala som jej PIN (áno, viem jej pin!), doťukala všetky ďalšie kroky a podala pani peniaze. Ďakovala mi z celej duše. Komplimentovala môj zjav, že hneď cítila, že jej pomôžem, že to jednoducho na človeku vidno. Zaželali sme si pekný deň a najviac zdravia na svete. Keď som sa vzďaľovala, pocítila som na duši jemný prievan. Očistu. Človek dostáva odmenu za dobrý skutok v radosti, ktorú pocíti. Tuším sa mi aj zarosili oči.

Veci sa dejú lebo sa majú diať. Ľudia sa stretávajú lebo sa majú stretávať. Neuvidím možno ďalší rok niektoré moje kamarátky z minulého storočia lebo nezmyselný covid, ale kompenzuje to tento krátkodobý účinok cudzích ľudí, ktorých stretávam lebo ich asi mám stretnúť. Každá duša nájde tu svoju. Nie možno hneď, ale po čase.