Je to malé víťazstvo, ale je!

Dôležitý je však život. Náš život a skutky, ktoré v ňom konáme. Duch svätý nás vedie, i keď v neho mnohí neveria, a tzv. náhody sú diela, za ktorými je plán. 

Stáť na tej správnej strane je pre mňa dôležité a spravodlivý jin vo mne mi ukazuje cestu. Bez náhody som si pred viac ako 20 rokmi zvolila svoj email "janazarcu". Nespravodlivosť sa v našej malej krajine deje v každom jej kúte, v každom meste, dedine, či rodine. Vláda to nerieši, musíme to riešiť my ľudia. Lebo je to o nás.

Príbeh Ľubomíry Hnatič, nezastaviteľnej bojovníčky za akúkoľvek možnosť opäť raz vidieť svoju dcéru, si zaslúži pozornosť. Nemá ešte víťaza a možno ani nebude mať lebo rozbité zrkadlo už človek dokonale nezlepí, ale starostlivosť o čriepky dokáže kompenzovať pokazený úmysel. Prešlo niekoľko týždňov, počas ktorých bola Ľuba donútená akceptovať nové "rozkazy" z tej druhej strany, ale tiež hľadala spôsoby ako nájsť nové cesty a stratégiu boja. Po extrémne dlhom čase prišlo pojednávanie, ktoré malo navždy oddeliť jej manželský zväzok s únoscom jej dcéry a vyriecť ortieľ nad starostlivosťou o ich dieťa.

Nešla by som do ulíc demonštrovať za nejaké nezmyselné porušovanie pseudodemokratických práv, ktoré podľa ústavy nie sú kompatibilné s našimi životmi, ani za nejaké slušné Slovensko, ktoré miestami slušné nie je.

Ale jednotlivec, so-called single story, si zaslúži moju pozornosť oveľa viac. Podporiť Ľubu na pojednávaní bola moja srdcová povinnosť. Aby som tam ale nebola jediná, prehovorila som ešte jednu kolegyňu, aby sme vyzerali ako "silná dvojka".

Pojednávanie malo byť verejné, ale s mrchou právničkou otca dieťaťa nikdy neviete, čo za diabolskú stratégiu vymyslí. Tak sme sa vybrali na Okresný súd v Košiciach. Je to funkcionalistická dominantná budova na Štúrovej ulici v Košiciach, okolo ktorej som sa nachodila kilometre po ceste do a zo školy a aktuálne aj do práce. Vchod pre verejnosť je bezpečne oddelený od vchodu pre zamestnancov. Predsa len je to iná "sorta". Hneď ako fotobunka dovolila systému otvoriť dvere, zjavili sme sa v interiéri ako dominujúca silná2. Od vrátnice k nám štýlovým krokom docupital fešný strážmajster. Keby mi bol nad plecia a nie pod plecia, aj by som na neho mrkala moje, botoxom, vyhladené čelo. Jeho hnedé oči sa smiali, aj keď som mu kvôli rúšku nevidela pol tváre. Pekne sa pozdravil a vyzval nás prezentovať sa našou misiou. Zo silnej2 som sa k slovu dostala ja. Pekne, vrúcne, najmilšie ako viem som mu vysvetlila kam sa chystáme. Ukázali sme najdôležitejšie prístupové kódy dnešných dní - negatívne výsledky testov, tiež OP a  neoficiálnu pozvánku. Všetko by bolo v poriadku, len si to pekné zlatko zrazu spomenulo, že v piatok sú verejné pojednávania iba do 12.00hod. A naše  bolo naplánované na 13.00hod. Žeby úmyselná náhoda? Plán sudkyne, advokátky druhej strany, systému? Začala som nahlas premýšľať. Strážmajster nás počúval a keďže bol veľmi milý (neviem, či to pramenilo z popisu práce alebo je taký svojim charakterom) navrhol, že zavolá sudkyni a preverí nejakú možnosť. Počkali sme na našom start pointe. Fešák sa vrátil s potvrdením, že pojednávanie je neverejné. Nuž, čo?! V takýchto situáciách neostáva iné ako vytiahnuť tajnú zbraň...šarm. Ľúbezne som sa na neho pozrela a porozprávala mu rozprávku o 2 vílach, ktoré nikdy neboli na súde (čo je aj pravda!), a ktoré veľmi neveria tejto inštitúcii, ale zase keď už sme tu, či neexistuje nejaká cesta. Cesta neexistovala, ale strážmajster mi navrhol kompromis. "Ak tomu neveríte, môžete sa o tom presvedčiť na dverách pojednávacej siene, kde je tento oznam vyvesený. Jedna z vás môže ísť dnu." To mu potvrdila aj sudkyňa. Yupíí, posúvame sa! Jeho kamarát z vrátnice, hovorme mu pešiak, ma inštruoval pri prechode detektorom a prezrel kabelku. Nezabudol sa opýtať, či v nej nemám zbraň. Ubezpečila som ho, že nemám, ale keby som mohla mať, tak existuje človek, na ktorého by som ju vytiahla. Hahaha. Pešiak porozumel mojim žartom a naša prechádzka širokými chodbami Okresného súdu sa niesla v tomto duchu. Po pár metroch, keď sme sa vzdialili od vrátnice si pešiak spomenul, že pre zmenu on nemá zbraň. Zavelil, že musím počkať a vrátil sa po celý "gangsterský vercajg". Náhodou, kebyže som mu chcela cestou ublížiť, tak sa musí brániť! Vtipný pešiak dostal odo mňa potvrdenie jeho správneho rozhodnutia, keďže som  majiteľkou čierneho opasku a to veru by som ho hneď prehla na schodoch súdu. Pešiak sa nedal, že on tiež pozná hmaty, na ktoré je môj opasok malý borec... Široké schodište, dve poschodia, debilný respirátor a moja zoslabená kondička spôsobili, že som začala lapať po vzduchu. Skromne som dodala, že som teraz v takej kondícii, keď by som ho namiesto buchnátu tak akurát pohladila. Pešiak si to vysvetlil po svojom a zatiahol do toho svoju ženu. Keďže nerozbíjam zväzok manželský, obrátila som stranu. Dôverne známa chodba, ktorú som poznala iba z telky, kde po nej chodili iné hviezdy ako ja! bola ponurá a prázdna.

Došli sme pred pojednávaciu sieň a ja som si urobila dôkazné foto, že toto pojednávanie je s vylúčením verejnosti. Opäť som začala nahlas uvažovať a blízko stojaca Ľubina právnička, ktorá tam už čakala, mi dovysvetlila túto neprajnosť Okresného súdu voči verejnosti. Sudkyňa zrušila akúkoľvek prítomnosť verejnosti na pojednávaní z dôvodu prítomnosti médií na prvých pojednávaniach pred rokmi. Zaujímavé je, že keď bola Norika na súde, stále sme o tom boli televíznym záznamom informovaní. Vtedy médiá (a to tam boli všetky!) nevadili. Obyčajná matka je pre nich väčším postrachom a nemôže mať ani kamarátsku podporu...

Misia ukončená. Kývla som na pešiaka, ktorý ma galantne odprevadil k vchodu. Cestou sme stretli advokátsku  mrchu, celú vyparádenú a obrandovanú od hlavy až po päty. Ťažko by ste na nej hľadali kabelku z CCC obchodu. Na jej kabelke boli iba dve C, a to v slove GUCCI. Kardinálna červená farba dominovala jej outfitu. Pre mňa znamenala preliate Ľubine krvavé slzy. 

ZÁVER : Manželstvo Hnatič versus Hnatič bolo rozvedené a ich dcéra zverená do starostlivosti svojej mamy!!! Na papieri, zdôrazňujem! Ľuba už podobný papier vlastní, ale problém je v tom, že súd (alebo ktokoľvek to má na starosti) doposiaľ jeho rozkaz nevykonal. A tu existuje, okrem samozrejme odvolania sa zo strany otca, dôvodné podozrenie, že opätovne nikto nevykoná rozkaz sudkyne Soni Glezgo a ich dcéra ostane v Rusku. Sudkyňa Glezgo sa snažila Hnatiča vykresliť v dobrom svetle ako starostlivého otca (predpokladám, že v Rusku majú svojich zvedov, ktorí pravidelne informujú súd o maloletej) a ospravedlňovala jeho počínanie. Nebola som tam, ale takto na diaľku by som to diagnostikovala ako "štokholmský syndróm", podľa ktorého sudkyňa začína vyjadrovať "páchateľovi" súcit a sympatiu. Podľa tohto syndrómu niekedy môže dochádzať k bodu kedy rukojemník (v tomto prípade sudkyňa, ktorá môže byť rukojemníčkou vyššej "Hry o súdnicke tróny") dokonca ochraňuje delikventa.

Ja verím, že niekde za tou hmlou nejasností a krivých rozhodnutí sa v tomto výsledku skrýva niekto, kto predsa len v záujme akej takej demokratickej spravodlivosti potiahol ten správny povrázok, aby sa skrivodlivosť ukončila a záujem dieťaťa, ktoré už 4 roky nevidelo svoju mamu (o ktorej existencii možno ani nevie) bol prvoradý. Lebo akýkoľvek môže byť Hnatič skvelý otec (o čom ja osobne pochybujem), k vyváženej výchove je potrebná aj mama.

PS1: V mojom nižšie napísanom príspevku, v komentoch, sa mi Slavomír Hnatič vyhráža ruským zákonom o ohováraní v priestore Internetu (za čo sedí aj Navaľnij v ruskej base), ale zároveň zdôrazňuje, že nikto taký ako SLAVOMÍR HNATIČ neexistuje! Čiže, ak osoba, o ktorej píšem nejestvuje, ako sa na mňa vzťahuje zákon cudzej krajiny?

Čo všetko je možné v Rusku? Všetko! Preto si krajina, kde je dovolené všetko, môže dovoliť všetko! Všetko na svete!

PS2: Ak predsa len existuje nejaký Slavomír Hnatič, ktorý je Rus, tak s tým ja nič nemám! Ten, kto v záujme vyhnutia sa zákonom mojej krajiny ju zradí a svoje vlastenectvo zapredá, je slaboch s praktikami na úrovni našich mafiánov žijúcich v zámorí.