Čakacia agónia
Moje deti trpia atopickým ekzémom. Bojujeme s tým už niekoľko rokov. Známa mi odporučila ďalšiu kožnú doktorku, a tak sme sa k nej vybrali. Bol
piatok. Náročná cesta v rozkopanom meste spôsobila, že na miesto sme
dorazili až o 9.00hod. V prípade niektorých vyšetrení je to už bez
šance.
V spletitých
chodbách Železničnej nemocnice sme nakoniec našli kožné oddelenie spojené
s ďalšími oddeleniami s prevahou pacientov 60+. Bola ich hromada. U našej odporučanej
doktorky boli čakacie lístočky dávno rozobraté, podľa slov jednej pani už
o siedmej ráno. ´Tak to bude o šťastí´, pomyslela som si.
Viem, že
sestričky nemajú radi vyklopávanie, a preto som radšej počkala až sa
magické dvere ambulancie otvoria. Asi o 10 minút sa aj otvorili. Nižšia
pani v rokoch s lesknúcou sa pleťou a nedbalo vyčesaným copom
zrevala dve čísla a už aj zatvárala dvere. Dovolila som si prekaziť jej
plán a rýchlo vysypala otázku: „Môže nás pani doktorka zobrať, keď vybaví
svojich lístočkových pacientov?“ „Hej, čakajte!“ odznela jasná a zvučná odpoveď
sestričky (nie z Kramárov). Ja som sa už spoza takmer zatvorených dverí nesmelo opýtala
(zvolajúc do zužujúcej sa štrbiny), že asi ako dlho to potrvá, či dve alebo tri
hodiny. Predsa len, mala som dve malé deti a každá desaťminútovka
s nimi je ako hodina, keď na niečo čakáme. A tu sa zrazu dvere
otvorili dokorán, sestrička prekročila prah ambulancie a v
„klientskej zóne“ si prežila svoj
„stand-up“, ktorý ma totálne zosmiešnil pred všetkými prítomnými. „Pani, čo
myslíte, koľko asi budete v ambulancii, 10-15 minút“, obrátila sa k pacientke
a pokračovala „A vy pani ako dlho asi budete diskutovať s doktorkou,
vy pane, čo máte za problém, budete dlho?“ sestrička sa točila ako píla
a dosť hlasno kládla otázky čakajúcim pacientom. Potom sa pritočila ku
mne: „Vidíte pani, nikto nevie ako dlho tam bude, ja neviem ako dlho to potrvá,
to čo odo mňa chcete, ja vám neviem na toto odpoveď. Sadnite si a čakajte!“
dokončila svoje „teatro medico“. Zhasla fajka. Každý ostal ticho, iba ja som sa
ozvala. „Naozaj jedna skúsená sestrička nemá logistiku a štatistiku, že
koľko približne trvá vyšetrenie 30 pacientov s lístočkami?“ Ani jedna duša
sa neozvala. Mŕtve duše neborákov. V krčme by to malo iné grády.
Ja viem,
každý chce byť ošetrený a žiaľ sestrička je tu „vedúca“. Osobne si ale
myslím, že tejto sestričke niečo chýbalo. V duchu mi bolo ľúto aj doktorky,
ktorá má takú neschopnú sestričku. Lebo takto bude čakáreň vyzerať až do dňa, dokiaľ
sa pani sestrička nevyberie na penziu.
A tak nám
začala čakacia agónia, počas ktorej moje deti zabávali tetušky a dedkov. Isteže
niektorým to skôr vadilo lebo sa to hneď bralo, že sú nevychované. Vychované
trojročné deti majú totiž podľa nich sedieť 4 hodiny na lavičke a byť ticho!
Nemali by ideálne ani jesť, ani sa prechádzať, utekanie sa berie ako najvyšší
prečin proti ľudskému správaniu a hlasné pokrikovanie je na odstrel. Osobne
nepoznám deti, ktoré sedia ako kus nábytku a myslím si, že ani nie sú
a ak sú, tak potom sedia na vozíku s desiatimi diagnózami.
Deti pojedli
všetky zásoby, dôkladne „poutierali“ dlážku, poohadzovali babičky svojimi soft
toys. Nakoniec z toľkých aktivít o 12.00hod. zaspali. Do ambulancie
sme sa dostali pred jednou a to už môj syn odfukoval v kočíku
a doktorka ho prezerala v stave „ležíci, spíci“. Mala som
pripravených pár "teplých slov" pre sestričku pri odchode, ale doktorka bola taká
fantastická, že ma pohľad na hlúpu, neempatickú sestričku odradil od môjho
plánu. Veď mlyny melú...
Comments
Post a Comment