Nebojím sa budúcnosti, lebo sa nezmení...

Kondičná jazda po 25 rokoch

Už pár rokov snívam o veľkom aute s presnými parametrami, teda celkom jasnými parametrami, aby sme sa všetci pomestili. Sen sa nakoniec niekde zhmotnil a mne sa vozový park rozšíril o ďalšie auto. Presnejšie o ďalšieho veterána. Je to síce dvakrát väčšie auto ako moje auto Numero Uno Smart, ale vekom je to "miléniové dieťa". A je to manuál. Čo je pri mojom Smart-ovom automate nevýhoda. Aby som ho mohla ovládať, musela som sa prihlásiť na kondičné jazdy. Po 25 rokoch od získania vlastného vodičského preukazu! :-)

Autoškôl je ako maku, cenovo sú všetky rovnako drahé, takže voľba padla na najbližšie sídliacu. Dohodla som si termín a dostavila sa na svoju novodobú kondičnú jazdu. Sadla som do pristaveného auta, kde sa ma učiteľ z autoškoly spýtal, že kedy som naposledy šoférovala nejaké auto. Moja odpoveď bola stručná: "Pred 10 minútami!" :-) Tak som v skratke vysvetlila o čo ide a začali sme trénovať moju slabinu...prevodovku. Neviem tomu preraďovaniu prísť na chuť a čakám na moment prekvapenia, keď sa to dostaví nejako samo. Mesto sme "brázdili spanilou jazdou" asi 90 minút a moje nohy boli celkom skrehnuté. Z toho celého stresu "tancovania nad pedálmi" mi takmer zdreveneli a dôsledkom bol oslabený meniskus, ktorý som ešte nerozchodila. Asi 4krát mi zdochol motor na križovatke a učiteľ mi vytkol aj šoférovanie blízko obrubníkov (je to iný rozmer, keď zrazu sedíte v 2krát väčšom aute), príliš rýchlu jazdu (áno, občas som prekročila päťdesiatku lebo ja jazdiť viem), nedodržiavanie cestných značiek (povedzme si úprimne, každému šoférovi sa to stane) a neustále tlačenie tej debilnej spojky. Nuž, highlightom celej kondičnej jazdy boli inštruktorove posledné slová: "Ak by ste dnes robili skúšky v autoškole, určite by ste ich nespravili!" AMEN