Ničitelia dovoleniek
Sú všade. V každej krajine, v každom rezorte, na každej pláži. Pri troche šťastia sa objavia len na pár dní alebo hodín, inak sú vašimi súputníkmi počas celej doby dovolenky a na malej pláži sa im nevyhnete. Oni to nevedia, kým im to nepoviete. Keď sa to dozvedia, neviete už vy, či ste urobili dobre, že ste ich síce milo, ale dôrazne upozornili. Zažili sme ich a ešte zažijeme. Takýto typ nevyhynie. Prichádzajú ako nechcený bonus. Dovolenkové výherné kombo.
Isle of Wight je malý ostrov na juhu Anglicka. Strávili sme na ňom týždeň, lebo to je tak akurát na prebádanie ostrova, ktorý je 40km široký a 20km dlhý. Letá v Anglicku sú pomerne teplé, ale voda v oceáne je vždy chladná. Tohto roku však horúca vlna zasiahla aj tento kút Európy a voda sa oteplila natoľko, že som sa odvážila do nej vstúpiť. Na ostrove je niekoľko akože oficiálnych i neoficiálnych pláži. Rozdiel je iba v tom, že na oficiálnych je WC a niekto tam "čapuje tea and coffee", na neoficiálnych nie je nič. Všade mi však chýbala obyčajná verejná sprcha, kde by si človek aspoň opláchol veci od piesku. Nemali sme takú možnosť, a tak sme si denne doniesli pár gramov piesku do karavanu, kde sme boli ubytovaní.
Bolo ráno a ručička teplomera ukazovala cez 30 C.
Plán bol jasný.
Pláž. Ideálne nepreplnená.
Aj sme takú našli s čiernym pieskom. Black Chine.
Ľudí bol pramálo. Aj preto lebo Angličania zvyknú vychádzať z domov až popoludní. Keďže pláž bola neverejná, ľudia sa "usádzali" tak nejako prirodzene, ďalej od seba. Miesta bolo dosť a nikto nechcel byť nikým rušený. Doposiaľ výnimočná kombinácia plážových charakterov. Až sa čas z A.M zmenil na P.M a na pláž sa dovalila mladá rodinka s dvoma deťmi a jedným psom. Pravdepodobne sa im nechcelo kráčať ďaleko a hľadať si svoj osamelý spot a tak sa usadili medzi rodinky, ktoré sme mali napravo od nás. Roztiahli veľký blanket a pohádzali naň asi 10 tašiek. Otecko si hneď pripálil a začal si kopať loptu so svojimi dvoma dcérami. Samozrejme, že lopta končila aj na našej deke a "otec roka" si myslel, že je to priam zábavné nás takto atakovať. Matka vytiahla pumpu a začala pumpovať 3 nafukovacie kolesá, jedného nafukovacieho plameniaka a jednu nafukovaciu loď. Skvelá pumpárka. Aby nevychádzala z rytmu, zapla si rádio. A to bolo akoby sa nám nasťahovala na našu deku.
Komfortná zóna stratila význam.
Od istého veku mám rada prirodzené zvuky. Šum mora je jedným z najkrajších, najupokojúcejších zvukov a má skvelú vibráciu. S príjemným vánkom je to koncert pre všetky zmysly. Náš koncert sa skončil, keď začala hučať rádiová ostrovná stanica.
Ich pes sa čabral vo vode a veľmi rád prskal vodu na všetky deti naokolo. Takže aj na moje. Z nejakého dôvodu bol jediný, ktorý z tej skvelej rodinky strávil čas vo vode. Matka ešte stále pumpovala a otec si už "len" pohadzoval loptu s dcérami. Aby zmiernili svoje imperiálne správanie, ponúkli jedno nafukovacie koleso najbližšej rodinke. Malé dievčatko malo zo začiatku aj radosť, ale postupne jej došlo, že takého veľké koleso sa viac hodí na stabilnú hladinu bazéna, než na otvorený oceán. Mimochodom v UK sa už niekoľkokrát hovorilo o nevhodnosti plávania na nafukovacích nanukoch, ovocí, plameniakoch, jednorožcoch a bárs čom. Ale ľudia sú nepoučiteľní.
Keď pani konečne dopumpovala, začala vyťahovať BBQ equipment a to nám bolo jasné, že tu budú minimálne do večera. Rádio drnčalo na plné obrátky. Rodinka predstavovala pre všetkých možno zábavné rozptýlenie, ale čaro plážového okamihu sa pre nás navždy v ten deň na Black Chine stratilo. Time to go home. Na plný výkon.
Isle of Wight je malý ostrov na juhu Anglicka. Strávili sme na ňom týždeň, lebo to je tak akurát na prebádanie ostrova, ktorý je 40km široký a 20km dlhý. Letá v Anglicku sú pomerne teplé, ale voda v oceáne je vždy chladná. Tohto roku však horúca vlna zasiahla aj tento kút Európy a voda sa oteplila natoľko, že som sa odvážila do nej vstúpiť. Na ostrove je niekoľko akože oficiálnych i neoficiálnych pláži. Rozdiel je iba v tom, že na oficiálnych je WC a niekto tam "čapuje tea and coffee", na neoficiálnych nie je nič. Všade mi však chýbala obyčajná verejná sprcha, kde by si človek aspoň opláchol veci od piesku. Nemali sme takú možnosť, a tak sme si denne doniesli pár gramov piesku do karavanu, kde sme boli ubytovaní.
Bolo ráno a ručička teplomera ukazovala cez 30 C.
Plán bol jasný.
Pláž. Ideálne nepreplnená.
Aj sme takú našli s čiernym pieskom. Black Chine.
Komfortná zóna stratila význam.
Od istého veku mám rada prirodzené zvuky. Šum mora je jedným z najkrajších, najupokojúcejších zvukov a má skvelú vibráciu. S príjemným vánkom je to koncert pre všetky zmysly. Náš koncert sa skončil, keď začala hučať rádiová ostrovná stanica.
Ich pes sa čabral vo vode a veľmi rád prskal vodu na všetky deti naokolo. Takže aj na moje. Z nejakého dôvodu bol jediný, ktorý z tej skvelej rodinky strávil čas vo vode. Matka ešte stále pumpovala a otec si už "len" pohadzoval loptu s dcérami. Aby zmiernili svoje imperiálne správanie, ponúkli jedno nafukovacie koleso najbližšej rodinke. Malé dievčatko malo zo začiatku aj radosť, ale postupne jej došlo, že takého veľké koleso sa viac hodí na stabilnú hladinu bazéna, než na otvorený oceán. Mimochodom v UK sa už niekoľkokrát hovorilo o nevhodnosti plávania na nafukovacích nanukoch, ovocí, plameniakoch, jednorožcoch a bárs čom. Ale ľudia sú nepoučiteľní.
Keď pani konečne dopumpovala, začala vyťahovať BBQ equipment a to nám bolo jasné, že tu budú minimálne do večera. Rádio drnčalo na plné obrátky. Rodinka predstavovala pre všetkých možno zábavné rozptýlenie, ale čaro plážového okamihu sa pre nás navždy v ten deň na Black Chine stratilo. Time to go home. Na plný výkon.
Comments
Post a Comment