😘
Moja cesta do práce? Na zabitie!
Sú medzi nami a
dávajú to najavo svojou každodennou bezohľadnou jazdou. Za posledný týždeň na
ceste do práce som skoro 2krát havarovala. Len vďaka “rýchlostným jazdcom”,
ktorí si myslia, že to dajú. Poviem vám, dala som to ja! Som stále tu, chvejem
sa pri pomyslení, že som nemusela. Len preto, že sa niekto niekde ponáhľa.
Siedma/Ôsma hodina
ráno je asi nejfrekventovanejším časom. Začína sa vyučovanie v školách, mnohé
druhy zamestnaní majú svoj začiatok, ľudia sa niekde schádzajú kvôli biznisu. Z
frekvencie áut v našom meste vidím, že v čase 15 minút pred ôsmou (tí, ktorí sa
pokúšajú prísť aspoň na poslednú chvíľu) a 15 minút po ôsmej (tí, ktorí už budú
meškať, ale veria na cestovanie v čase)
je najnervóznejšia premávka. Presvedčil ma o tom aj tento týždeň. Bolo
ráno niečo pred ôsmou a šoférovala som do mierneho kopca na mestské sídlisko.
Dva jazdné pruhy dovoľovali komforné predbiehanie najmä kamiónov a ťažkých
mechanizmov. Aj predomnou šiel jeden kamión. Zaradila som sa do vedľajšieho
pruhu a pomaly predbiehala kamión. Mám menšie auto, tak nevyrazím ako rýchly
šíp. Keď už bola medzi nami asi iba dvoj-metrová vzdialenosť, zrazu sa medzi
nami prešuchla oktávia. Rýchla “myšička” nadhodila môj mini SMART a ja som
nechápala ako si tento vodič veril. Samozrejme, že som ho dobehla na najbližšom
semafóre. Paradoxne viezol svoju dcéru do školy, kde pracujem. Bolo takmer
osem. Takže slečna to stíhala na poslednú chvíľu. Chválabohu, že bez ujmy!
O pár dní nato som
šla po rovnakom kopci a v spomalenej časti sa k tejto hlavnej ceste pripája
vedľajšia cesta vedúca z mestských obytných satelitov. Vodič odbočujúci na moju
hlavnú cestu sa dlho rozhodoval a rozhodol sa veľmi zle. Do cesty mi prišiel na
poslednú chvíľu. Už som videla jeho zmrazený výraz priamo pred sebou, keď som v
stotine sekundy strhla volant a vďaka mini autu som dokázala predísť kolízii.
Ale mám pocit, že v skutočnosti môj volant strhol môj anjel strážny. Oproti
idúce autá spomaľovali, aj preto, aby sa uistili, že obe autá sú v poriadku a
nehrozí ďalšia kolízia. Ja som sa začala triasť lebo mi došlo, čo všetko sa
mohlo stať. Z nejakého psychického pretlaku som stlačila klaksón a auto
trúbilo. Postraumatický reflex? Možno.
Ako sa hovorí,
radšej päť minút meškať ako neprísť vôbec kvôli fatálnej nehode. Mám pocit, že
na cestách je nutné rozmýšľať aj za druhých, tých bezohľadnejších. Ale dokedy?
Comments
Post a Comment