321 slov - SLZY NÁDEJE

321 slov - literárne šortky poslucháčov Rádia Slovensko

Moja súťažná poviedka skončila niekde medzi 3000 zaslanými poviedkami. Nedostala sa do finále, ale je čas, aby sa dostala na verejnosť. Pripomína smutnú udalosť boja matky o svoje dieťa. Žiaľ, nie je to ojedinelý prípad na Slovensku.

Zavesila poslednú vianočnú guľu. Zadívala sa na ňu. V jej odraze si všimla vlastnú tvár.

Strhanú.

Unavenú.

Bez iskry.

„Už tretie Vianoce.“ Preletelo jej hlavou. Sama a bez dcéry. Bez človeka, ktorému dala život, ktorý jej zmizol zo života sťaby šibnutím prútika v niektorom z dielov Harryho Pottera.  Odstúpila od stromčeka, aby si ho lepšie prehliadla. Bol umelý, tak ako jej život. Umelo ráno vstávala, umelo pracovala, umelo nakupovala. Ako naprogramovaná bábika bez srdca. Jej srdce posledných pár rokov pomaly zahaľovala tma, ktorú ovládali spoločenské sily. Právnici, sudcovia, ombudsmani, politici...

Boli dni, keď nevládala vzdorovať. Hodila sa do postele a chcela plakať, ale nešlo to. Chcela si slzami uľaviť, ale nevychádzalo to z nej. Nedusila to v sebe, TO dusilo ju. Horkosť nádeje na zmenu pocítila, keď jej ex spravil z ich dcéry občianku iného štátu. Aj napriek tomu, že mala v rukách papier, ktorý prikazoval vrátiť dcéru do starostlivosti matky, vydaný tou istou sudkyňou, ktorá predtým zverila dcéru otcovi na základe vykonštruovaného posudku. Bola tak blízko. Stále je blízko, ale zároveň tak ďaleko.

Z myšlienok ju vytrhlo zvonenie. Zdvihla. „Ahoj Ľubka, moja krásna. Som pod bránou. S koláčmi. Poď dolu!“ zaznelo veselo v telefóne. Nevedela povedať nie. Vzala si rúško, prehodila kabát a šla k dverám. Dole ju čakalo prekvapenie. Bol 23. december, narodeniny jej milovanej dcéry, ktorú už 3 roky nevidela.

„Prekvapenieéééééé!!!“ Zborovo zvolala banda jej kamarátov, ktorí ju úplne šokovali. „Ideme na svařák! No is not the answer Ľubka! Oslávime spolu JEJ narodeniny!“ znelo celou ulicou. Ani sa nestihla spamätať a mala na hlave čiusi čiapku, na krku šál a Betka jej naťahovala na ruky teplé rukavice.

„Bejby, ty nebudeš sedieť doma. Pekne dnes Elenkine narodeniny oslávime, rozpošleme po celom svete fotky, aby sa všetci dozvedeli ako ju ľúbiš, a že ju čakáš!“ švitorili jeden cez druhého. Už sa pohli, keď sa Ľubka náhle zastavila. 

Prišlo to.

Jej slzy.

Slzy za Elenku.

Slzy nádeje za návrat jej dcéry.