Re-duce, re-use, re-cycle na Dušičky

Písali sa osemdesiate roky minulého storočia a ja som sa prvýkrát začala "hrať s ohňom". Nie, nestávala sa zo mňa pyromanka, iba mi rodičia dali do ruky zápalky a stala som sa súčasťou svetelných dušičkových dní. Od babky sme sa vracali do mesta na starej, ale pohodlnej embéčke, prechádzajúc malými dedinkami. V každej z nich bol už zďaleka rozžiarený cintorín, na ktorom horeli sviečky. Počas šera a súmraku to bola pastva pre oči. Tisícky svetlonosov, ktorých existencia sa končila na konci knôtika, blkotali v diaľke. Keď fúkalo, sviečky nemali šancu. Na každom hrobe bol často iba jeden sklenený svietnik, v ktorom horela hlavná najväčšia sviečka. Ďalšie sviečky boli vlastným voskom "prilepené" na kamennej doske. 

Otcovia kutilovia vystrihli kúsok plechu, na ktorý sa ukladali sviečky a zčasti tak ochránili kameň alebo žulu pred voskom. Moja babka vždy zbierala roztečený vosk a používala ho na zakladanie ohňa v peci alebo na výrobu ďalších sviečkoch. Jediná sviečka, ktorá sa mohla zdať z pohľadu eco humanoida tohto storočia nerecyklovateľná bola tzv. "proberka". Ale aj tú niektorí ľudia recyklovali. Ak mali prístup k parafínu, naliali ho do vyhorených proberiek a s novým knôtikom svitol sviečke "nový zmysel".

Muži v tom čase chodili do lesa na čačinu. 

Aj napriek množstvu vencov, ktoré sa podomácky vyrábali, lesy boli menej zdrancované ako sú teraz. Pamätám sa ako sme na vres, ktorý bol biely alebo iba jemne ružovkastý, chodili na okraj lesa. Ostro červené šípky boli ďalším dekoračným materiálom. Rôzne zelené listy z kríkov, tujové halúzky, mach, lesné šišky  boli "must have" na dušičkovom venci. Ak tam niečo bolo potenciálnym enviromentálnym ohrozením, tak to boli poctivé československé voskové chryzantémy, ktoré sme recyklovali donekonečna, keďže starých hrobov stále pribúdalo.

Už asi 15 dušičkových sezón recyklujem voskové kaly. Kúpili sme ich naozaj dávno a keďže chodím na cintorín pravidelne, pred tuhou zimou ich každoročne pozbierame. Čačina ide do bio odpadu a kaly "zažiaria" v ďalšej sezóne na hrobe prarodičov. 

V čase nášho detstva sme nepoznali Halloween a jediná vec, na ktorú som sa tešila počas jesenných prázdnin bolo zapaľovanie sviečok. Moje deti v tom doposiaľ nenašli žiadny lákavý zmysel. Nie je to cool enough, aby to so mnou zdieľali. Až príliš majú v hlave "srandovný" Halloween a jeho "strašidelnosť". Nuž, byť na cintoríne, najmä po zotmení, dokáže byť strašidelnejšie ako chodiť drankať sladkosti od susedov ("Trick or treat"). 

Doba plastová a krajina, v ktorej sa vyrobí najviac plastu na svete-Čína, zaplavila trh "kvetnatým sajrajtom". Boli roky, keď plastové dekorácie jednoznačne prevládali na cintorínoch. Posledné roky sa to mierne zlepšuje v prospech prírodných dekorácií. Potvrdzuje to aj moje obľúbené dedinské zahradníctvo, ktoré už 30.októbra malo všetky chryzantémy vypredané!