Keď majú na urgentnom príjme zatvorené
Nikto z nás nechce byť chorý a vláčiť sa po doktoroch, ale táto doba tejto myšlienke nie je veľmi naklonená. Aj preto majú doktori o prácu postarané s pozitívnymi vyhliadkami do budúcnosti.
Pobyt vo Veľkej Británii ma naučil, že na každú chorobu existuje paracetamol, a že všetko bude "ok". Farmacia-holistický prístup občas zabral a niektoré boľačky sa naozaj vytratili do neznáma. Príchodom na Slovensko som sa tohto prístupu držala a neriešila každú svoju a boľačku mojich detí zhurta. Ale nastali chvíle, keď som otestovala hranice medicínskej božskosti, naraziac tvrdo na sklenené dvere urgentného príjmu, na ktoré nefungovalo v jednu noc žiadne heslo.
Bola nedeľa večer a moje dieťa trápila brušná kolika. Vtedy som to síce nevedela, ale keďže to boli bolesti brucha, myslela som si, že primeraným pobytom na záchode a zažívacím čajom sa to zlepší. Keď sa môj syn prebral o jednej v noci s plačom, vedela som, že toto už detským čajíkom nezažehnám. Bolesti gradovali a mňa oblieval pot zo všetkých možných diagnóz, ktoré by mohol mať. Dieťa som v pyžame posadila do auta a šoférovala v tmavej noci na detskú pohotovosť.
Z bezpečnostných alebo nekompetentných dôvodov sa žiadne dvere na DfN nevedeli otvoriť a zvonila som už na všetko, čo vytŕčalo zo steny. Nakoniec prišla prekvapená sestrička, že prečo mi nikto neotvára dvere... Tak naozaj neviem, kto by ich mal otvárať! Sestričku som nasledovala, ale tá zmizla za dverami prijímacej miestnosti a nám so synom ostávalo len čakať síce v peknej, ale slabo vetranej čakárni a modliť sa, že sa sestrička opäť zjaví. Nerozumela som tomuto kroku. "Prečo tu nie je otvorená recepcia, niečo ako prvý kontakt, ktorému môžete povedať s čím prichádzate a ktorý vás uistí, že sa vám bude lekár čochvíľa venovať?" Namiesto toho zábrany, sklenené steny, bariéry.
Po 10 minútach sa dvere otvorili a vyšla z nich mladá, vystrašená rodinka s chorou dcérkou. Kroky lekárky mamičku zjavne neuspokojili a tá sa snažila v čakárni pochopiť prečo jej dcéru napína, je plačlivá, nervózna a nechce zaspať. Bolo mi ich úprimne ľúto a pohľadom sme sa my mamičky (bytosti vyššieho druhu) dorozumeli. Môj syn zatiaľ upadal do pravidelne sa opakujúcich bolestivých návalov až som si dovolila zaklopať na jedno bariérové sklo. Dvere sa do 20 sekúnd otvorili. Tri ženy rôzneho druhu nás privítali prekvapujúcim pohľadom (v štýle "kde v pekle ste sa tu vzali") a uviedli do ambulancie.
Mladá doktorka skontrolovala bazálne funkcie dieťaťa, spytovala sa otázky týkajúce sa zažívacích ťažkostí a navrhla čipok pre moje "zduté" dieťa. Sestrička (gardistka nemeckej SS), doktorka a ja sme s údivom kukali decku do konečníka a vyjadrovali svoj osobitný názor na, čo sme tam videli. Čipok zapadol a ja som aj chcela odísť, ale doktorka nás zdržovala, že to ešte prekonzultuje s chirurgom. Ten navrhol ultrazvuk. Bolo to milé a profesionálne zároveň. Mala som pocit, že starostlivosť nepodcenili, ale boli už asi 3 hodiny nad ránom a my by sme sa museli presunúť na urgentný príjem, ktorý je vo vedľajšej budove, odkiaľ sa vchádza na usg pracovisko. Na naliehanie lekárky sme teda vykročili do tmy a šľapali niekoľko metrov do vedľajšej budovy. Môj syn sa trochu obával, že čo ho ešte čaká, ale akási vnútorná statočnosť posilnená sledovaním filmov o nadprirodzených bytostiach, mu dodávala elánu v tejto tichosti tmavého priestoru.
Urgentný príjem má v Košiciach dva vchody. Oba sme so synom obchádzali, ale žiadne dvere sa nechceli otvoriť. Na recepcii bola tma ako v sude a naokolo ani živej duše. Pokojná nedeľná noc, dobrá konštalácia hviezd pravdepodobne zapríčinili, že na urgentnom príjme nikto nečakal na ošetrenie, čo však vôbec nehralo do karát nám. Keď som už nevedela ako dlho mám vlastne zvoniť, aby sa tieto sklenené bariéry otvorili, vzdala som túto smiešnu grotesku. Ak by som tam bola s krvácajúcim deckom, tak mi na prahu urgentného príjmu vypustí dušu. A to nebol čas obeda, keď si na dvere v obchode vyvesíte, že "som na obedňajšej prestávke". Bol to nepretržitý urgentný príjem, na ktorom očakávate, že v tej najnevhodnejšej chvíli sa niečo stane, a preto sme pripravení. Ale to som si dala asi málo diazepanu lebo som blúznila myšlienkami...
Syn sa v tejto zapeklitej situácii začal cítiť lepšie a chcel ísť domov. Ja som nechcela sklamať lekárku a tiež som si chcela byť istá, že v bruchu okrem lenivého čreva, sa nič vážne nedeje. A tak sme sa vrátili na príjem do Detskej nemocnice. Tam sa na nás pozerali ako na neschopných mimozemšťanov, ktorí sa na tejto planéte ukrutnosti nevedia dozvoniť urgentného doktora. Aby som nevyzerala ako mäkkýš, vybrala som sa ešte raz na urgentný príjem s plánom, že sa odtiaľ nepohnem, kým sa tie dvere neotvoria a pohotovosť bude pracovať v zmysle pohotovosti!
Ale márne.
Obchádzka od dverí k dverám.
Čierna tma na recepcii.
Žiadna pohotovostná duša na blízku.
Normálne im tu umrie človek sledovaný kamerovým záznamom a tie sprosté dvere aj tak nikto neotvorí! Ako sme sa tam presunuli už druhý krát, zaujali sme vrátnika na rampe. Mala som pocit, že asi odpočíva, i keď svetlo v jeho "chyžke" svietilo. Vyšiel vonku a ako neznalý veci mi zakričal, že nech zvoním. Idiot! Čo asi robím posledných 15 minút!.
Nuž, zúfalé matky robia zúfalé činy. Do mňa vošiel jin chrabrosti miešaný s nespravodlivosťou tohto systému prekladaný polnočným zúfalstvom v meste, ktoré milujem, ale v ktorom nefungujú dôležité súčiastky mašiny. Začala som jačať do tmy na plné ústa, že ktoré dvere tu mám rozbiť, aby mi niekto otvoril na urgentnom príjme, či koľko hodín mám zvoniť, aby sa tie dvere otvorili a recepcia pohotovosti sa rozsvietila, a i napriek menšiemu počtu pacientov (chvalabohu) tam niekto držal svetielko nádeje, že sme tu a nikto nám neumrie pred dverami nemocnice. Môj krik pravdepodobne zobudil obyvateľov Ondavskej ulice, ale tiež zaujal jednu sestričku, ktorá náhodou prechádzala cez pohotovosť a prišla sa pozrieť na toho zúfalca, ktorý nechce nič iné, len byť pohotovostne ošetrený na URGENTNOM PRÍJME! V skratke som jej o tri tóniny hlasitosti nižšie vysvetlila "v čem udelali soudrouzi chybu" a ona ma ochotne usmernila na cestu k ultrazvuku. So synom sme od urgentu až k ultrazvuku prešli asi 1 km chodieb. Cítili sme sa ako fantómovia nemocnice, v ktorej dlhých a širokých chodbách tancujú duše zomrelých pacientov. Ultrazvuk sme našli. Lekár bol aj rád, že má do "čoho pichnúť", a tak valcoval synovi brucho takmer 40 minút. Gél mu zachádzal do všetkých zákutí jeho malého telíčka a po takejto masáži môj syn prechádzal jemne do hladiny alpha. Ja som si musela odlepovať mihalnice, ktoré sa mi únavou príťažlivo spájali. Boli už 4 hodiny nad ránom a ja som chcela veľmi spať. S predstavou, že na druhý deň mám fungovať a pracovať s ľudským materiálom, som sa už ani nechcela vracať späť do DfN. Po vyšetrení sme sa vymotali z dlhých chodieb nemocnice, prešli recepciou urgentného príjmu, kde stále nebolo ani živej zdravotníckej duše, otvorili si dvere (zázrak je, že zvnútra von fungujú na fotobunku...) a dostavili sa späť na príjem do DfN. Sestrička ma vítala s úškrnom, že "vás bolo počuť až k nám" a ja som jej fľochla "a čo by ste robili vy?". Doktorka spísala správu, odporučila bežné postupy a my sme sa o pol piatej nad ránom vytratili z tohto smutného priestoru, do ktorého prichádzate s nádejou, že vám pomôžu a odchádzate ako neúspešní herci smutnej grotesky. Zaplatili sme ešte 4 eurá za parkovné. Doktorka k nám pribehla už neskoro s ponukou, že nás pustí bez platenia. Karta bola pretiahnutá... Milý zámer, ale nevyšiel. O piatej som ľahala do postele, aby som o 6.15 vstávala do "bežného pracovného dňa".
Tento príbeh nepíšem v zlosti, tú som si vykričala nad ránom v nemocnici, ale skôr s nádejou, že to bol posledný prípad nedokonalosti tohto systému, ktorý sa aj zlepšuje, ale nie systémovo. A nech je to mementom pre pohotovosť, ktorá by asi nebola šťastná, keby na jej prahu zomierali pacienti...
Všetkých mojich priateľov-lekárov si vážim a verím, že na tento stav existuje vysvetlenie.
Pobyt vo Veľkej Británii ma naučil, že na každú chorobu existuje paracetamol, a že všetko bude "ok". Farmacia-holistický prístup občas zabral a niektoré boľačky sa naozaj vytratili do neznáma. Príchodom na Slovensko som sa tohto prístupu držala a neriešila každú svoju a boľačku mojich detí zhurta. Ale nastali chvíle, keď som otestovala hranice medicínskej božskosti, naraziac tvrdo na sklenené dvere urgentného príjmu, na ktoré nefungovalo v jednu noc žiadne heslo.
Z bezpečnostných alebo nekompetentných dôvodov sa žiadne dvere na DfN nevedeli otvoriť a zvonila som už na všetko, čo vytŕčalo zo steny. Nakoniec prišla prekvapená sestrička, že prečo mi nikto neotvára dvere... Tak naozaj neviem, kto by ich mal otvárať! Sestričku som nasledovala, ale tá zmizla za dverami prijímacej miestnosti a nám so synom ostávalo len čakať síce v peknej, ale slabo vetranej čakárni a modliť sa, že sa sestrička opäť zjaví. Nerozumela som tomuto kroku. "Prečo tu nie je otvorená recepcia, niečo ako prvý kontakt, ktorému môžete povedať s čím prichádzate a ktorý vás uistí, že sa vám bude lekár čochvíľa venovať?" Namiesto toho zábrany, sklenené steny, bariéry.
Po 10 minútach sa dvere otvorili a vyšla z nich mladá, vystrašená rodinka s chorou dcérkou. Kroky lekárky mamičku zjavne neuspokojili a tá sa snažila v čakárni pochopiť prečo jej dcéru napína, je plačlivá, nervózna a nechce zaspať. Bolo mi ich úprimne ľúto a pohľadom sme sa my mamičky (bytosti vyššieho druhu) dorozumeli. Môj syn zatiaľ upadal do pravidelne sa opakujúcich bolestivých návalov až som si dovolila zaklopať na jedno bariérové sklo. Dvere sa do 20 sekúnd otvorili. Tri ženy rôzneho druhu nás privítali prekvapujúcim pohľadom (v štýle "kde v pekle ste sa tu vzali") a uviedli do ambulancie.
Mladá doktorka skontrolovala bazálne funkcie dieťaťa, spytovala sa otázky týkajúce sa zažívacích ťažkostí a navrhla čipok pre moje "zduté" dieťa. Sestrička (gardistka nemeckej SS), doktorka a ja sme s údivom kukali decku do konečníka a vyjadrovali svoj osobitný názor na, čo sme tam videli. Čipok zapadol a ja som aj chcela odísť, ale doktorka nás zdržovala, že to ešte prekonzultuje s chirurgom. Ten navrhol ultrazvuk. Bolo to milé a profesionálne zároveň. Mala som pocit, že starostlivosť nepodcenili, ale boli už asi 3 hodiny nad ránom a my by sme sa museli presunúť na urgentný príjem, ktorý je vo vedľajšej budove, odkiaľ sa vchádza na usg pracovisko. Na naliehanie lekárky sme teda vykročili do tmy a šľapali niekoľko metrov do vedľajšej budovy. Môj syn sa trochu obával, že čo ho ešte čaká, ale akási vnútorná statočnosť posilnená sledovaním filmov o nadprirodzených bytostiach, mu dodávala elánu v tejto tichosti tmavého priestoru.
Syn sa v tejto zapeklitej situácii začal cítiť lepšie a chcel ísť domov. Ja som nechcela sklamať lekárku a tiež som si chcela byť istá, že v bruchu okrem lenivého čreva, sa nič vážne nedeje. A tak sme sa vrátili na príjem do Detskej nemocnice. Tam sa na nás pozerali ako na neschopných mimozemšťanov, ktorí sa na tejto planéte ukrutnosti nevedia dozvoniť urgentného doktora. Aby som nevyzerala ako mäkkýš, vybrala som sa ešte raz na urgentný príjem s plánom, že sa odtiaľ nepohnem, kým sa tie dvere neotvoria a pohotovosť bude pracovať v zmysle pohotovosti!
Obchádzka od dverí k dverám.
Čierna tma na recepcii.
Žiadna pohotovostná duša na blízku.
Normálne im tu umrie človek sledovaný kamerovým záznamom a tie sprosté dvere aj tak nikto neotvorí! Ako sme sa tam presunuli už druhý krát, zaujali sme vrátnika na rampe. Mala som pocit, že asi odpočíva, i keď svetlo v jeho "chyžke" svietilo. Vyšiel vonku a ako neznalý veci mi zakričal, že nech zvoním. Idiot! Čo asi robím posledných 15 minút!.
Nuž, zúfalé matky robia zúfalé činy. Do mňa vošiel jin chrabrosti miešaný s nespravodlivosťou tohto systému prekladaný polnočným zúfalstvom v meste, ktoré milujem, ale v ktorom nefungujú dôležité súčiastky mašiny. Začala som jačať do tmy na plné ústa, že ktoré dvere tu mám rozbiť, aby mi niekto otvoril na urgentnom príjme, či koľko hodín mám zvoniť, aby sa tie dvere otvorili a recepcia pohotovosti sa rozsvietila, a i napriek menšiemu počtu pacientov (chvalabohu) tam niekto držal svetielko nádeje, že sme tu a nikto nám neumrie pred dverami nemocnice. Môj krik pravdepodobne zobudil obyvateľov Ondavskej ulice, ale tiež zaujal jednu sestričku, ktorá náhodou prechádzala cez pohotovosť a prišla sa pozrieť na toho zúfalca, ktorý nechce nič iné, len byť pohotovostne ošetrený na URGENTNOM PRÍJME! V skratke som jej o tri tóniny hlasitosti nižšie vysvetlila "v čem udelali soudrouzi chybu" a ona ma ochotne usmernila na cestu k ultrazvuku. So synom sme od urgentu až k ultrazvuku prešli asi 1 km chodieb. Cítili sme sa ako fantómovia nemocnice, v ktorej dlhých a širokých chodbách tancujú duše zomrelých pacientov. Ultrazvuk sme našli. Lekár bol aj rád, že má do "čoho pichnúť", a tak valcoval synovi brucho takmer 40 minút. Gél mu zachádzal do všetkých zákutí jeho malého telíčka a po takejto masáži môj syn prechádzal jemne do hladiny alpha. Ja som si musela odlepovať mihalnice, ktoré sa mi únavou príťažlivo spájali. Boli už 4 hodiny nad ránom a ja som chcela veľmi spať. S predstavou, že na druhý deň mám fungovať a pracovať s ľudským materiálom, som sa už ani nechcela vracať späť do DfN. Po vyšetrení sme sa vymotali z dlhých chodieb nemocnice, prešli recepciou urgentného príjmu, kde stále nebolo ani živej zdravotníckej duše, otvorili si dvere (zázrak je, že zvnútra von fungujú na fotobunku...) a dostavili sa späť na príjem do DfN. Sestrička ma vítala s úškrnom, že "vás bolo počuť až k nám" a ja som jej fľochla "a čo by ste robili vy?". Doktorka spísala správu, odporučila bežné postupy a my sme sa o pol piatej nad ránom vytratili z tohto smutného priestoru, do ktorého prichádzate s nádejou, že vám pomôžu a odchádzate ako neúspešní herci smutnej grotesky. Zaplatili sme ešte 4 eurá za parkovné. Doktorka k nám pribehla už neskoro s ponukou, že nás pustí bez platenia. Karta bola pretiahnutá... Milý zámer, ale nevyšiel. O piatej som ľahala do postele, aby som o 6.15 vstávala do "bežného pracovného dňa".
Všetkých mojich priateľov-lekárov si vážim a verím, že na tento stav existuje vysvetlenie.
Comments
Post a Comment