DUŠIČKY - pamiatka zosnulých
"Keď na Dušičky jasné počasie panuje, príchod zimy to oznamuje."
Deň Dušičiek je spomienkou na mŕtvych, ktorí sa nestali svätými. Tento sviatok zaviedol 2. novembra 998 Odilo benediktínsky opát z Cluny. Dovtedy bol tento deň v keltských časoch slávnosťou boha Wodena ako boha mŕtvych. Kelti preoblečení v maskách, znázorňujúcich aj tajomstvo života, smrti a znovuzrodenia, chodili od domu k domu.
Tento deň nie je slávnosťou, ani sviatkom, ale pamiatkou. Predpokladá sa, že biskup Izidor zo Sevilly bol prvý, kto navrhol celoplošne zasvätiť jeden deň v roku všetkým zomrelým veriacim. V Európe sa táto pamiatka udomácnila v 13. storočí.
V predvečer Dušičiek vystupujú duše z očistca, aby si aspoň raz v roku odpočinuli od múk. Preto lampy na hroboch mali byť plnené olejom alebo maslom, aby si s nimi duše zomrelých mohli ošetriť popáleniny z očistca. Ľudia tiež v tento deň kropili mliekom hroby, pretože mlieko vraj pomáhalo ochladiť duše.
Toľko a ešte viac hovoria historické pramene a tradície našich predkov. V našom geografickom priestore sa roky táto pamiatka oslavovala dôstojnou výzdobou hrobov. Vychádzalo sa z dostupnej ponuky. Z detstva si pamätám na obyčajné biele sviečky alebo tzv. proberky (okrúhle sviečky v hnedých kahančekoch dostupné aj dnes). Všetci sme sa modlili nielen za duše mŕtvych, ale aj za dobré počasie, aby len sviečky horeli. Keď fúkal vietor, hľadali sme to správne miesto okolo hrobu, kde bolo aké také závetrie, či pripaľovali a odpaľovali sviečky v jednom kole. Bola to taká detská zábavka.
Mimochodom, s pribúdajúcimi rokmi žitia v trhovej ekonomike cena proberiek šla mierne nahor, ale iba málokto si všimol šikovný trik "prázdneho dna", keď vosku bolo v kahanci menej a menej. Cena produktu sa úmerne zvyšovala zmenšujúcemu sa obsahu. Aj o tom je kapitalistická spoločnosť s nadproduktívnou kmotričkou Čínou. Sviečky však plnili úlohu symbolu večného života. A pozemsky večný na nich bol vosk. Ani kvapka neostala nazmar.
Po Dušičkovej sezóne som z hrobov zoškrabovala stečený vosk, ktorý moja babka používala na zakladanie ohňa v peci (prirodzený proces reduce-reuse-recycle). Až otvorením hraníc a vzmáhaním sa krajín, v ktorých trhovníci vyňuchali potrebu zlepšovať aj tento sortiment, začali k nám prúdiť sklenené a plastové kahance bizarných tvarov a enormných rozmerov. Ak som do nich chcela dať menšiu čajovú sviečku, nemala som šancu. Ruka mi do kahanca nevošla, tak to bol pokus - hod.
Živé kvety vystriedali trhové umeliny, ktoré síce vydržali niekoľko sezón (sama som ich niekoľkokrát prekladala "z hrobov I. kategórie - blízka rodina na hroby II. kategórie - vzdialená rodina").
Veľké koše na verejných cintorínoch sa po sezóne plnili veľmi rýchlo a bolo mi aj niekedy ľúto ako ľudia vyhadzovali ozdoby, ktoré "ešte boli k svetu". Koše boli plné sklenených kahancov, ktoré som občas "potiahla" a využila na hroboch ako vázy. Neboli krajšie v okolí! Jediné, čo ich zlomilo bola teplota pod nulou, keď voda zamrzla a váza praskla.
V našej rodine a v kraji, odkiaľ pochádzala moja mama sa darilo tradícii čečinových vencov. Od malička som pred Dušičkami mala ruky zašpinené od lepkavej živice jedlí a borovíc, dolámané nechty od robenia vencov a dopichané prsty od drôtu. Tento v detstve nútený proces sa mi po čase stal fantastickou terapiou, ktorej sa chcem venovať aj v budúcnosti. Kedysi obyčajné voskové kvety vystriedali plastové kvety napodobujúce aj neexistujúce kvety v prírode. Voskové kvety sme kedysi využili aj na pár sezón. Terajšie "plasťáky" vydržia iba jednu. A tak sa koše plnili o to viac.
A potom si to svet (my) uvedomil...ďalšia plastová pohroma pre naše životné prostredie. Gréta o tom síce konkrétne nehovorila, ale mohli sme aj zato. Teda nie celkom my, ale spoločnosti, ktoré tieto plastové odpady masívne produkovali. I keď spoločnosti v produkcii nepoľavili, ľudia sa časom začali vracať k prírodným materiálom. Navštívila som tento rok mestský i vidiecky cintorín a musím skonštatovať, že v jasnej prevahe boli krásne koberce chryzantém. Čečinové vence, kytice živých kvetov alebo materiály ako mach, šišky, gaštany, orechy a podobne. Jasné, že boli aj plastové kvety, najmä na hroboch, ktoré pozostalí navštívia tak raz za rok, možno dúfajúc, že plastová ozdoba vydrží celú sezónu. Dokonca som si nedoniesla sklenené kahance, ale iba sviečkové výplne, spoliehajúc sa na prázdne. Avšak podobne asi zmýšľajú moji príbuzní a známi, ktorí sa toho roku tiež nepretrhli v nákupoch obrovitánskych sklenených kahancov. A tak sviečky horeli ako "za starých čias, bez prístreškov".
Noviny sú plné správ ako znečisťujeme prírodu. Horia pralesy, horia kalifornské lesy, ťažia sa slovenské lesy, vyfukujeme do ovzdušia tony škodlivín a obaľujeme sa ďalšími tonami plastov. Je to fakt, ale faktom aj je, že ako individualisti začíname premýšľať v súlade s prírodou a redukujeme aspoň plast. Je to vidieť na hroboch, v obchodoch (koľkí z nás si naberáme pečivo rukou a zatiaľ žiadna epidémia nenastala), separujeme odpad (podľa možností) a berieme bicykel ako alternatívu (auto je zatiaľ našou nevyhnutnou potrebou). Ako spoločnosť sa možno nespojíme (niečo v našej slovenskej DNA to nedovolí?), ale ako samostatné jednotky prispievame k záchrane našej planéty. Ľudia v mojom okolí sú toho dôkazom.
S pozitívnou dušou to zvládneme
Dušičky sú časom, keď stretávame na cintorínoch známych, rodinu, priateľov, ale aj smútiacich pozostalých.
V ich smútku sa zrkadlí poznanie, že život má svoje obmedzenia a strata človeka je neprekonateľnou bolesťou. To, že žijeme len raz nie je klišé, ale fakt. Radovať sa z každého dňa a okamihu nie je predzvesť duševnej choroby, ale nastavenia mysle, ktoré prináša nášmu telu bonusy. Priznajme si, koľkokrát sa pozeráme na "šťastných" ľudí podozrievavo. Akosi nám je človek plný bolesti bližší ako človek, ktorý sa usmieva, ponúkne nám bezodplatnú pomoc, či si spieva v lese.
Stratiť manžela, manželku, deti, rodičov sú bolesti, ktoré musíme zažiť, inak ich nepochopíme, aj keby nám bolo pozostalých akokoľvek ľúto. Až vtedy dôjdu človeku premárnené chvíle, v ktorých sme sa zaoberali hlúposťami a nie našimi blízkymi a ich prítomnosťou. V kruto smutných chvíľach pomôže viera v Boha alebo iné duchovno, kde veríme, že sa raz v inej dimenzii stretneme. Láska pozemská však môže byť taká veľká, že pri strate milovanej osoby človeku pukne z tej lásky aj srdce. Príklady z literatúry nie sú iba fikcie.
Chcem veriť, že sa svet zmení. Preto musím veriť človeku, ale ten človek musí veriť aj mne. Súlad v súlade a láska v ohľade.
PS: Nezabudnite nechať na stole cez noc jedlo a pitie pre dušičky, ktoré nás prídu navštíviť. A vedzte, že ďalší deň tam nič nenájdete :-)
Tento deň nie je slávnosťou, ani sviatkom, ale pamiatkou. Predpokladá sa, že biskup Izidor zo Sevilly bol prvý, kto navrhol celoplošne zasvätiť jeden deň v roku všetkým zomrelým veriacim. V Európe sa táto pamiatka udomácnila v 13. storočí.
V predvečer Dušičiek vystupujú duše z očistca, aby si aspoň raz v roku odpočinuli od múk. Preto lampy na hroboch mali byť plnené olejom alebo maslom, aby si s nimi duše zomrelých mohli ošetriť popáleniny z očistca. Ľudia tiež v tento deň kropili mliekom hroby, pretože mlieko vraj pomáhalo ochladiť duše.
Toľko a ešte viac hovoria historické pramene a tradície našich predkov. V našom geografickom priestore sa roky táto pamiatka oslavovala dôstojnou výzdobou hrobov. Vychádzalo sa z dostupnej ponuky. Z detstva si pamätám na obyčajné biele sviečky alebo tzv. proberky (okrúhle sviečky v hnedých kahančekoch dostupné aj dnes). Všetci sme sa modlili nielen za duše mŕtvych, ale aj za dobré počasie, aby len sviečky horeli. Keď fúkal vietor, hľadali sme to správne miesto okolo hrobu, kde bolo aké také závetrie, či pripaľovali a odpaľovali sviečky v jednom kole. Bola to taká detská zábavka.
Veľké koše na verejných cintorínoch sa po sezóne plnili veľmi rýchlo a bolo mi aj niekedy ľúto ako ľudia vyhadzovali ozdoby, ktoré "ešte boli k svetu". Koše boli plné sklenených kahancov, ktoré som občas "potiahla" a využila na hroboch ako vázy. Neboli krajšie v okolí! Jediné, čo ich zlomilo bola teplota pod nulou, keď voda zamrzla a váza praskla.
V našej rodine a v kraji, odkiaľ pochádzala moja mama sa darilo tradícii čečinových vencov. Od malička som pred Dušičkami mala ruky zašpinené od lepkavej živice jedlí a borovíc, dolámané nechty od robenia vencov a dopichané prsty od drôtu. Tento v detstve nútený proces sa mi po čase stal fantastickou terapiou, ktorej sa chcem venovať aj v budúcnosti. Kedysi obyčajné voskové kvety vystriedali plastové kvety napodobujúce aj neexistujúce kvety v prírode. Voskové kvety sme kedysi využili aj na pár sezón. Terajšie "plasťáky" vydržia iba jednu. A tak sa koše plnili o to viac.
A potom si to svet (my) uvedomil...ďalšia plastová pohroma pre naše životné prostredie. Gréta o tom síce konkrétne nehovorila, ale mohli sme aj zato. Teda nie celkom my, ale spoločnosti, ktoré tieto plastové odpady masívne produkovali. I keď spoločnosti v produkcii nepoľavili, ľudia sa časom začali vracať k prírodným materiálom. Navštívila som tento rok mestský i vidiecky cintorín a musím skonštatovať, že v jasnej prevahe boli krásne koberce chryzantém. Čečinové vence, kytice živých kvetov alebo materiály ako mach, šišky, gaštany, orechy a podobne. Jasné, že boli aj plastové kvety, najmä na hroboch, ktoré pozostalí navštívia tak raz za rok, možno dúfajúc, že plastová ozdoba vydrží celú sezónu. Dokonca som si nedoniesla sklenené kahance, ale iba sviečkové výplne, spoliehajúc sa na prázdne. Avšak podobne asi zmýšľajú moji príbuzní a známi, ktorí sa toho roku tiež nepretrhli v nákupoch obrovitánskych sklenených kahancov. A tak sviečky horeli ako "za starých čias, bez prístreškov".
Noviny sú plné správ ako znečisťujeme prírodu. Horia pralesy, horia kalifornské lesy, ťažia sa slovenské lesy, vyfukujeme do ovzdušia tony škodlivín a obaľujeme sa ďalšími tonami plastov. Je to fakt, ale faktom aj je, že ako individualisti začíname premýšľať v súlade s prírodou a redukujeme aspoň plast. Je to vidieť na hroboch, v obchodoch (koľkí z nás si naberáme pečivo rukou a zatiaľ žiadna epidémia nenastala), separujeme odpad (podľa možností) a berieme bicykel ako alternatívu (auto je zatiaľ našou nevyhnutnou potrebou). Ako spoločnosť sa možno nespojíme (niečo v našej slovenskej DNA to nedovolí?), ale ako samostatné jednotky prispievame k záchrane našej planéty. Ľudia v mojom okolí sú toho dôkazom.
Stratiť manžela, manželku, deti, rodičov sú bolesti, ktoré musíme zažiť, inak ich nepochopíme, aj keby nám bolo pozostalých akokoľvek ľúto. Až vtedy dôjdu človeku premárnené chvíle, v ktorých sme sa zaoberali hlúposťami a nie našimi blízkymi a ich prítomnosťou. V kruto smutných chvíľach pomôže viera v Boha alebo iné duchovno, kde veríme, že sa raz v inej dimenzii stretneme. Láska pozemská však môže byť taká veľká, že pri strate milovanej osoby človeku pukne z tej lásky aj srdce. Príklady z literatúry nie sú iba fikcie.
Chcem veriť, že sa svet zmení. Preto musím veriť človeku, ale ten človek musí veriť aj mne. Súlad v súlade a láska v ohľade.
PS: Nezabudnite nechať na stole cez noc jedlo a pitie pre dušičky, ktoré nás prídu navštíviť. A vedzte, že ďalší deň tam nič nenájdete :-)
Comments
Post a Comment