"Benefity" dobrých skutkov
Povolanie učiteľ bolo za posledné desaťročia povláčené v médiách ako ohryzená kosť v aréne levov. Naposledy svoje "dobré renomé" malo toto povolanie niekedy v 19. storočí, keď mal na dedine i v malom meste farár, učiteľ a doktor svoje postavenie a váhu. Isteže, dostať miesto učiteľa niekde v učupenej karpatskej dedinke nebola výhra v rulete, ale človek sa mohol tešiť aspoň úcte a láskavosti od obyvateľov. Plat bol síce nízky, ale pravidelne vyplácaný.
Komunizmus zmenil učiteľov na "vykladačov" komunistickej pravdy a mnohým zmenil morálne hodnoty a postoje k svojmu povolaniu. Pamätám si z detstva na čudáckych učiteľov, ktorým sme častokrát nerozumeli, na učiteľov, ktorí podľahli alkoholu a inej mamone, ale aj na učiteľov, ktorí vzdorovali. Tí sa obyčajne na škole dlho nezdržali. A nikto sa na nich z radov rodičov ani žiakov nesťažoval. O našom riaditeľovi základnej školy šiel mestskou štvrťou bonmot "Kadzi chodzi, dzeci robi!". Vtedy som to presne nechápala, tak ako mnoho iných vecí, v porovnaní s dnešnými deťmi, ale bola to asi jediná hanlivá urážka, ktorú sme mu na dvore vykrikovali.
Revolúcia priniesla zmeny najmä v hodnotovom rebríčku, kde sa na piedestál dostávalo povolanie "podnikateľ". Takmer novotvar v slovenskom jazyku v 90. rokoch minulého storočia. Aj moji žiaci si častokrát vyberali povolanie podnikateľ. Nikde sa vtedy ešte nedalo študovať, ale vykonávať ho mohol každý, kto vedel obracať prachy. Rýchly zisk lákal aj žiakov. Do obchodov prichádzali všakovaké novinky, na ktoré mnohí rodičia nemali. A človek, pán podnikateľ, sa stával pojmom. Tu niekde, v tomto akrobatickom premete hodnôt, sa povolanie učiteľ dostalo na samé dno. Ak sme boli v médiách, tak obyčajne 2krát do roka a to kvôli zvyšovaniu platu. "Čo furt tí učitelia chcú? Málo majú? Však majú prázdniny!". Nuž ja som nastupovala do zamestnania pred 25 rokmi s mojim prvým platom vo výške 4500 slovenských korún v čistom (150eur). Čakala som na neho 6 dlhých týždňov. Na najbližšie roky sa môj plat ustálil na sume +- 5000 SK (165eur). Dehonestáciou postavenia učiteľa v spoločnosti, neustálymi reformami (lebo stále sme niekoho potrebovali kopírovať) i častým striedaním ministrov školstva, som sa v škole dostávala do pozície panáčika, ktorému rodičia vykrikovali, že "keď on (rodič) bude chcieť, tak si nielenže v školstve, ale ani v Košiciach neškrtnem". Isteže, bola aj taká doba, kde takéto mafiánske bonmoty a praktiky naberali vedúci kurz. Do toho prišlo samovzdelávanie, na ktorom sa cez vládu nabalilo enormné množstvo edukačných firiem, ktoré vám za určitý obnos peňazí vystavili certifikáty, tzv. "postupku" ku kreditom. Ohavný Black Jack. Bol však jedinou príležitosťou k dôstojnejšiemu platu. Mňa táto fáza obišla, keďže som sa v tom čase, na jednu dekádu, zo školstva vyparila.
Comeback nastal pred troma rokmi. Stredná škola, iní učitelia, iní študenti. Preč sú tie časy, keď sme učiteľom na strednej škole hovorili profesori. Tak mi hovorili iba susedia a známi. Bolo to milé, ale v záujme všeobecnej pravdy, som ich vyvádzala z omylu, že som len učiteľka. Profesor je titul. A v rámci rodinnej atmosféry na "mojej" škole sa nehodil. V minulosti sa najviac sťažovali rodičia, ale na strednej škole sa sťažujú aj samotní študenti. Hovorí sa tomu "feedback". Pomaly sa vyplavovali na povrch ich rozhorčenia a negatívne prijatia, neustále porovnávania s hviezdnymi učiteľmi a podobne. Prekusala som to lebo aj ja musím platiť účty. Veci sa časom dostali do schodného normálu a z psychosociálneho prieskumu, ktorý som si potichu robila, mi vyšlo, že sa sťažujú stále tie isté "sťažovacie typy", ktorým nič a nikto nie je dobrý. Trápilo ma iba to, že táto drvivá menšina, dokáže meniť život drvivej väčšine. Neférovo.
Poznáte to?
Pripomína vám to niečo?
Po rokoch som dostala triedu a nato prišla korona. (Nech jej už čoskoro odzvonia!)
Moja trieda je jeden naoko harmonický celok plný rôznych charakterov. Máme aj lídra, aj outsidera, frfľačov, "premúdrelých", zakomplexované, smutné tváre, veselé tváre, ťažké stavy, ale aj salámistov. Mám ich rada a myslím, že aj oni si zvykli, že im budem stále vykať lebo tak ma to naučili, že si budem držať odstup lebo si myslím, že tak je to správne, ale že sa dá so mnou aj dohodnúť a takmer "všetko viem pochopiť".
Korona nám priniesla zmenu učebných podmienok a postupov, ktoré napr. Austrália praktizuje už od druhej svetovej vojny.
Homeschooling - učenie doma. Ostali sme doma, tak sa učíme doma. Po 5 týždňoch virtuálneho kontaktu som si povedala, že predsa len sa vyberiem za hranice mojej štvrte a navštívim aspoň študentov bývajúcich na území mesta. Potrebovala som aj vyzbierať 3D projekty a peniaze za knihy. Na "cesty po krajine" som vzala svoju 8ročnú dcéru. Nasadli sme do nášho mini auta a hopsa od študenta k študentovi. Keďže nemám navigáciu, deň predtým som si všetky adresy pozrela na nete, nakreslila jednoduché mapky do diára a dobrodružstvo sa začalo. A tiež veľmi rýchlo prerušilo. Už pri štvrtej návšteve ma zradila dohasínajúca baterka a auto nešlo naštartovať. Otecko mojej žiačky nemal štartovacie káble, ja som nemala priateľa na telefóne, tak nám s dcérou neostávalo nič, iba si pozbierať tašky, sedačku a zanechať auto plné sopiek a zemegulí na cudzom parkovisku. Tri kilometre domov sme sa trmácali peši skoro hodinu, rovno sme nasadli do ďalšieho auta a naša spanilá jazda po návštevách pokračovala ďalšie 4 hodiny. Domov som prišla dosť unavená a keď som otvorila počítač, takmer som chytala vodorovnú polohu. Čakalo na mňa viac ako 80 domácich úloh na opravu. "Druhá šichta" učenia doma pokračovala do neskorého večera.
K tomu ešte môj vybitý veterán na cudzom sídlisku.
Bol piatok, pred nami víkend a každý v tomto meste mal svoje vlastné starosti. Preto na štartovacie káble som sa nemohla spoliehať. Tak som si povedala, že naozaj, ale že naozaj poslednýkrát do môjho veterána investujem a kúpim novú batériu!
Prišiel pondelok, a mňa čakala scéna (nevediac o tom) ako z diela od Záborského (Dva dni v Chujave - Deň dobrý a deň zlý). V mojom prípade sa dni eliminovali na polovičky dňa.
Ráno som bola v neznámom pneuservise, kde boli iba muži, snáď až podozrivo hladko som prekonala technické záležitosti, pohadzovala som pneumatikami akoby to boli polená z lesa, stretla priateľku z detstva, kúpila novú značkovú (a parádne drahú!) autobatériu, urobila nákup, vyzdvihla otca-dôchodcu a šla vymeniť autobatériu. Môj mini smartík stál na neznámom sídlisku dosť opustený. Otec sa pustil do výmeny (neviem, či viete, ale baterka v smarte je pod nohami spolujazdca a vyžaduje si technickú zručnosť ju odtiaľ dostať), čo zabralo asi 15 minút, počas ktorých som ja kontrolovala skôr vonkajšok auta. A tu sa mi oči pristavili na stieračoch. Povieval za nimi papierik v plastovom obale.
Nastal zlom.
Myslím v tej Chujave.
Opatrne som papierik vytiahla spoza stieračov a čítala jobovku. P.O.K.U.T.A!
Oblial ma studený pot a roztriasli sa mi ruky. Práve som minula značnú sumu na moje autá a teraz ešte toto. Práve som sa snažila v tejto mimoriadnej situácii správať pedagogicky a na svoje náklady som ponavštevovala svojich študentov. Práve, keď som urobila niečo humánne, mi vesmír v záujme zachovania balansu medzi dobrom a zlom, poslal do cesty toto! Na chuja v tej Chujave!
Otca som odviezla jedným autom domov a mašírovala na Mestskú políciu, keďže na lístočku stálo, že do 8 dní sa mám prihlásiť na polícii. Náš košický magistrát aka "Biely Dom" bol zatvorený. Živej úradníckej duše tam nebolo. Avšak tento kolos trochu poznám, tak som vedela, kde sú tlačítka, na ktoré reaguje aspoň 24hodinový vrátnik, ktorý mi prišiel otvoriť dvere. Vysvetlil mi, že Mestská polícia operuje v garáži... Tak som šla do garáže, kde za rampou, v prievane, pri malom drevotrieskovom stolíku, sedela policajtka. Bez prípravy som na ňu vyvalila, že som si nie vedomá žiadneho priestupku, za ktorý by som mala dostať pokutu. Policajtka ma stopla, že áno, ona si ma zapíše, ale že musím volať 159. Celá, zatiaľ iba polonasratá, som sa ešte vrátila po druhé auto na vzdialené sídlisko a prechádzkou vetrala nahromadené emócie. Nemala som pri sebe mobil, čo bolo snáď aj dobre, inak by som sa v telefóne nezdržala.
Doma som zavolala 159, kde bolo samozrejme operačné stredisko, ktoré to nerieši a prepli ma na nejakú policajtku. Chcela som vedieť iba príčinu. (Vtedy ma napadlo, že ja blbá, som si nespravila fotky "z miesta činu"). Policajtka na mňa vychrlila znenie celého paragrafu, ktorý som akože porušila a ktorý na mňa vôbec nesedel. Jediné, čo by som mohla porušiť bolo, že som stála cez čiaru, ktorú na tomto sídlisku namaľovali v časoch, keď ho stavali (minulé tisícročie) a medzitým poriadne vybledla. Je mi ale po čase jasné, že niekto z domácich nemohol zaparkovať (vyfúkla som mu miesto?) a keďže viem, že susedia si autá poznajú a tu sa u nich zrazu ocitlo na pár dní "cudzie auto", tak to chujový sused nevydržal a hrdinsky zavolal Mestskú políciu. Snažila som sa policajtke vysvetliť moju piatkovú misiu a prosila som ju o pochopenie danej situácie s tým, že to nebolo úmyselné. Naozaj som tam nemala v pláne parkovať celý víkend (ba ani deň) a nebolo duše, ktorá by mi v tej chvíli pomohla. Policajtka, keď som začala o deťoch, ma stopla a prepla na svoj monológ. "Pani, my všetci sme v tejto situácii, aj ja mám deti doma a sa musia učiť, aj my všetci to máme teraz iné, takže nie ste jediná! Musíte počkať, keď sa to všetko skončí a my si vás potom predvoláme!" Bodka. Zhasla fajka. Koza zatvorila ústa. Ja som zložila telefón. Dávať a ešte prosiť je mnoho. Už viem rozlíšiť situácie, keď je zbytočné argumentovať a prelievať emócie. Iba čo sa človeku zvýši tlak a tep. Nepchám slamu do chomúta, keď je už plný.
Neviem, či si vôbec želám, aby sa táto korona kríza skončila... Lebo predstava, že na jej konci ma čaká predvolanie na Mestskú políciu je nelichotivá. Čo je lepšie? Bieli snehuliaci alebo zelení mužíčkovia?
Revolúcia priniesla zmeny najmä v hodnotovom rebríčku, kde sa na piedestál dostávalo povolanie "podnikateľ". Takmer novotvar v slovenskom jazyku v 90. rokoch minulého storočia. Aj moji žiaci si častokrát vyberali povolanie podnikateľ. Nikde sa vtedy ešte nedalo študovať, ale vykonávať ho mohol každý, kto vedel obracať prachy. Rýchly zisk lákal aj žiakov. Do obchodov prichádzali všakovaké novinky, na ktoré mnohí rodičia nemali. A človek, pán podnikateľ, sa stával pojmom. Tu niekde, v tomto akrobatickom premete hodnôt, sa povolanie učiteľ dostalo na samé dno. Ak sme boli v médiách, tak obyčajne 2krát do roka a to kvôli zvyšovaniu platu. "Čo furt tí učitelia chcú? Málo majú? Však majú prázdniny!". Nuž ja som nastupovala do zamestnania pred 25 rokmi s mojim prvým platom vo výške 4500 slovenských korún v čistom (150eur). Čakala som na neho 6 dlhých týždňov. Na najbližšie roky sa môj plat ustálil na sume +- 5000 SK (165eur). Dehonestáciou postavenia učiteľa v spoločnosti, neustálymi reformami (lebo stále sme niekoho potrebovali kopírovať) i častým striedaním ministrov školstva, som sa v škole dostávala do pozície panáčika, ktorému rodičia vykrikovali, že "keď on (rodič) bude chcieť, tak si nielenže v školstve, ale ani v Košiciach neškrtnem". Isteže, bola aj taká doba, kde takéto mafiánske bonmoty a praktiky naberali vedúci kurz. Do toho prišlo samovzdelávanie, na ktorom sa cez vládu nabalilo enormné množstvo edukačných firiem, ktoré vám za určitý obnos peňazí vystavili certifikáty, tzv. "postupku" ku kreditom. Ohavný Black Jack. Bol však jedinou príležitosťou k dôstojnejšiemu platu. Mňa táto fáza obišla, keďže som sa v tom čase, na jednu dekádu, zo školstva vyparila.
Comeback nastal pred troma rokmi. Stredná škola, iní učitelia, iní študenti. Preč sú tie časy, keď sme učiteľom na strednej škole hovorili profesori. Tak mi hovorili iba susedia a známi. Bolo to milé, ale v záujme všeobecnej pravdy, som ich vyvádzala z omylu, že som len učiteľka. Profesor je titul. A v rámci rodinnej atmosféry na "mojej" škole sa nehodil. V minulosti sa najviac sťažovali rodičia, ale na strednej škole sa sťažujú aj samotní študenti. Hovorí sa tomu "feedback". Pomaly sa vyplavovali na povrch ich rozhorčenia a negatívne prijatia, neustále porovnávania s hviezdnymi učiteľmi a podobne. Prekusala som to lebo aj ja musím platiť účty. Veci sa časom dostali do schodného normálu a z psychosociálneho prieskumu, ktorý som si potichu robila, mi vyšlo, že sa sťažujú stále tie isté "sťažovacie typy", ktorým nič a nikto nie je dobrý. Trápilo ma iba to, že táto drvivá menšina, dokáže meniť život drvivej väčšine. Neférovo.
Poznáte to?
Pripomína vám to niečo?
Po rokoch som dostala triedu a nato prišla korona. (Nech jej už čoskoro odzvonia!)
Moja trieda je jeden naoko harmonický celok plný rôznych charakterov. Máme aj lídra, aj outsidera, frfľačov, "premúdrelých", zakomplexované, smutné tváre, veselé tváre, ťažké stavy, ale aj salámistov. Mám ich rada a myslím, že aj oni si zvykli, že im budem stále vykať lebo tak ma to naučili, že si budem držať odstup lebo si myslím, že tak je to správne, ale že sa dá so mnou aj dohodnúť a takmer "všetko viem pochopiť".
Homeschooling - učenie doma. Ostali sme doma, tak sa učíme doma. Po 5 týždňoch virtuálneho kontaktu som si povedala, že predsa len sa vyberiem za hranice mojej štvrte a navštívim aspoň študentov bývajúcich na území mesta. Potrebovala som aj vyzbierať 3D projekty a peniaze za knihy. Na "cesty po krajine" som vzala svoju 8ročnú dcéru. Nasadli sme do nášho mini auta a hopsa od študenta k študentovi. Keďže nemám navigáciu, deň predtým som si všetky adresy pozrela na nete, nakreslila jednoduché mapky do diára a dobrodružstvo sa začalo. A tiež veľmi rýchlo prerušilo. Už pri štvrtej návšteve ma zradila dohasínajúca baterka a auto nešlo naštartovať. Otecko mojej žiačky nemal štartovacie káble, ja som nemala priateľa na telefóne, tak nám s dcérou neostávalo nič, iba si pozbierať tašky, sedačku a zanechať auto plné sopiek a zemegulí na cudzom parkovisku. Tri kilometre domov sme sa trmácali peši skoro hodinu, rovno sme nasadli do ďalšieho auta a naša spanilá jazda po návštevách pokračovala ďalšie 4 hodiny. Domov som prišla dosť unavená a keď som otvorila počítač, takmer som chytala vodorovnú polohu. Čakalo na mňa viac ako 80 domácich úloh na opravu. "Druhá šichta" učenia doma pokračovala do neskorého večera.
K tomu ešte môj vybitý veterán na cudzom sídlisku.
Prišiel pondelok, a mňa čakala scéna (nevediac o tom) ako z diela od Záborského (Dva dni v Chujave - Deň dobrý a deň zlý). V mojom prípade sa dni eliminovali na polovičky dňa.
Ráno som bola v neznámom pneuservise, kde boli iba muži, snáď až podozrivo hladko som prekonala technické záležitosti, pohadzovala som pneumatikami akoby to boli polená z lesa, stretla priateľku z detstva, kúpila novú značkovú (a parádne drahú!) autobatériu, urobila nákup, vyzdvihla otca-dôchodcu a šla vymeniť autobatériu. Môj mini smartík stál na neznámom sídlisku dosť opustený. Otec sa pustil do výmeny (neviem, či viete, ale baterka v smarte je pod nohami spolujazdca a vyžaduje si technickú zručnosť ju odtiaľ dostať), čo zabralo asi 15 minút, počas ktorých som ja kontrolovala skôr vonkajšok auta. A tu sa mi oči pristavili na stieračoch. Povieval za nimi papierik v plastovom obale.
Nastal zlom.
Myslím v tej Chujave.
Opatrne som papierik vytiahla spoza stieračov a čítala jobovku. P.O.K.U.T.A!
Oblial ma studený pot a roztriasli sa mi ruky. Práve som minula značnú sumu na moje autá a teraz ešte toto. Práve som sa snažila v tejto mimoriadnej situácii správať pedagogicky a na svoje náklady som ponavštevovala svojich študentov. Práve, keď som urobila niečo humánne, mi vesmír v záujme zachovania balansu medzi dobrom a zlom, poslal do cesty toto! Na chuja v tej Chujave!
Neviem, či si vôbec želám, aby sa táto korona kríza skončila... Lebo predstava, že na jej konci ma čaká predvolanie na Mestskú políciu je nelichotivá. Čo je lepšie? Bieli snehuliaci alebo zelení mužíčkovia?
Comments
Post a Comment