Ďakujeme, dovidenia

Povolanie učiteľ bolo v posledných mesiacoch skloňované v médiách viac ako slovo mlieko, dovolím si tvrdiť ako ne-expert na mediálny priestor. Dialo sa tak v dobrom i zlom. 

V komentároch a diskusiách sa všetci majstri sveta, riaditelia tejto zemegule, samozvaní experti na všetko vyjadrovali akoby to robili (samozrejme lepšie ako samotní učitelia), nadávali na spôsoby výučby (ktoré sa učitelia učili za pochodu samoštúdiom), trestali politikov za vzniknutú situáciu. 
Áno, korona kríza priniesla mnohé nové situácie a dosť výrazné zmeny. Ale k tomu nesmeruje moja úvaha. Málokto možno vie alebo si uvedomuje, že koniec školského roka je aj koncom práce niektorých učiteľov. Dôvodov na ukončenie pracovného pomeru býva niekoľko. Ak sú odchody učiteľov dobrovoľné (dôchodok, prechod na inú školu), je to ten šťastnejší prípad. Poniektorým učiteľom sa ale končia zmluvy na doby určité a je na vedení rozhodovať o ich ďalšom zotrvaní na dobu neurčitú. (Lebo to je ako navždy!) Jedna (negujúca) predložka má obrovský podiel na ich ďalšom uplatnení sa v školstve. 
A tu korona kríza vypadáva z hry.
Nefunguje dokonca ani ako "žolík".
Nastavenie, pravidlá jednotlivých škôl, "čachre machre" s ľudskými dušami dokážu koncom roka vniesť do zborovní (aj medzi študentov) mnohé otázniky. "Prečo odchádza...?"
Tak ako kolegovia, pýtajú sa aj študenti, ktorým odchádza učiteľ/ka. Možno to nemusí byť vždy najlepší učiteľ (lebo dokonalosť v tomto povolaní neexistuje), ale určite sa nájdu študenti, ktorí si zvykli na systém výučby (bola by to asi nuda, ak by sme všetci učili rovnakým spôsobom) a bude im chýbať.
Ochudobnený môže byť aj zamestnávateľ, ak si vôbec uvedomuje, čo stráca odchodom takéhoto pedagóga. (Je rok dostatočná doba na spoznanie zamestnanca?) Jeho odchod sa často nesie v znamení zármutku a pocitu neférovosti i mnohých nejasností.
Istou špecialitou (importovanou zo západu) sa v posledných rokoch stali spätné väzby (feedbacks) od žiakov. Kedysi sa sťažovali rodičia priamo vedeniu ako zákonní zástupcovia svojich detí. Dnes vyrábajú psychológovia a kouči  spätné väzby šité na mieru učiteľom a predmetu, ktorý učia. Sú súčasťou učiteľovho koncoročného (o)hodnotenia a prípadného ďalšieho zotrvania na škole. A toto je ďalšie kladivo na učiteľov. Celospoločenská kritika, očakávania od vedenia, nervné telefonáty od rodičov a k tomu ešte negatívne spätné väzby. Určite sú v niektorých prípadoch opodstatnené, ale sú aj odrazom zmýšľania študentov, ktoré si v niektorých prípadoch odporuje.  
A do toho telefón na "najvyššie miesta". Lebo, povedzme si rovno, na Slovensku vždy niekto niekde niekoho pozná a namiesto odvážneho priameho dialógu s "problémovým" učiteľom, radšej siahnu k telefónu a posťažujú sa vrchnosti.

Povolanie učiteľ sa v spoločnosti spája s významom poslania. Nevyrába sa profit, ale hodnota. Žiaľ, sú to hodnoty, na ktoré sa nedá vymyslieť tabuľka/krivka/rovnica. Nedajú sa presne zmerať, ale mám pocit, že za najlepších odborníkov na nich sa pasujú rodičia.
Najnovšie aj študenti.

Ako nájsť toho správneho zamestnanca/učiteľa? Existuje na to nejaký model? 

Podľa portálu euroekonom.sk existujú modely výberu s kombináciami, ktoré sú potrebné k rozhodnutiu. Napr. metóda viacnásobnej lineárnej regresie.

y´= a + b1 x1 + b2 x2 +…… + bk xk

y´= odhadované kritérium, odhadovaný vývoj pracovníka

a = konštanta b = dôležitosť jednotlivých prediktorov

x = hodnota prediktora, ktorý uchádzač, pracovník dosiahol

Zmontujte si v tejto rovnici svojho zamestnanca (samých seba) a uvidíte, či sa vám hodí (či sa hodíte) do vášho kolektívu. 

  

Appropo, slovo "hodí" sa dnes častejšie zamieňa so slovom potreba. Tak ako si v prirodzenom výbere partnera vyberáme na základe sympatií a potrieb budúceho spolužitia, aj v pracovnom procese, sa mi zdá,  uplatňuje sa podobný model. Na škole, kde som učila, sa spomínala fráza "ako dobre si zapadol/zapadla". Čo sa niekedy vylučuje s pedagogickými schopnosťami učiteľa. Učiteľ nemusí vždy "zapadnúť" do kolektívu, chcieť byť súčasťou nejakého nového okruhu známych (najmä ak je ich niekoľko desiatok), byť vtipný, kamarátsky za každú cenu. To sa popri práci, rodine a dennodenných povinnostiach ani nedá. Sympatia je empatické slovo, ktoré na výslednom hodnotiacom hárku zamestnanca nie je, ale zamestnávateľ sa ním riadi. A študenti tiež.

Pracovala som v niekoľkých zamestnaniach a prichádzam do veku, keď sa stanem štatisticky typickou ženou stredného veku s dlhoročnými skúsenosťami, v kolektíve obľúbená, samostatne fungujúca s určitými nárokmi na mzdu, kreatívnymi schopnosťami a predsa budem nezamestnateľná. 

Prečo?

Podľa dátumu spotreby som stará, vychádzajúc z toho, nevýkonná, plná chorôb, určite v prechode s hormonálnymi "mantami" a tým pádom kto by ma chcel?! Jediným šokom pre zamestnávateľa môžu byť moje malé deti, ktoré však tiež predstavujú "bod dole" lebo predsa všetky deti sú často choré a matka je s nimi na očerke... Ja osobne som dodnes OČRku nevyužila a ani neviem, čo by pre mňa znamenala. Lojálnosť voči zamestnávateľovi sa vo vyššom veku uplatňuje viac ako u mladých ľudí, ktorí majú väčšiu tendenciu zdupkať (nájsť si výhodnejšie zamestnanie). 

Na jednej strane si školy zúfajú hľadaním správneho učiteľa, na druhej strane je najmä na východe Slovenska v školstve totálna "plnka" a je extrémne ťažké nájsť si prácu. Vo väčších mestách pracujú učitelia z menších miest a dediniek a učitelia z mesta si hľadajú prácu na dedinách. Ak netečie, aspoň kvapká... Nájsť si prácu na vidieku však nemusí byť také jednoduché. Dvojatestovaný učiteľ s kreditmi je pre dedinské školy drahý, takže tie radšej siahnu po "lacnom" absolventovi, ktorý však preferuje prácu v meste, nie na vidieku.

Vyriešime tento matrix? Áno, ak sa pozrieme do IT firiem, nájdeme tam množstvo bývalých učiteľov, s rôznymi dôvodmi opustenia svojho pôvodného povolania.

V školstve to nikdy nebolo ideálne a máme k ideálnemu stavu ešte ďaleko. Ďalší minister (pri dvadsiatom som prestala počítať poradie) je nám možno zárukou dobrých zmien, ale aj on je len súčasťou "voleného spoločenstva" s vratkým osudom. Lebo taká je zase naša politika.