15 hodín v klíme a niečo medzi tým

Život na Zemi je pre nás evidentne drahý, no zahŕňa každý rok cestu okolo Slnka, ktorá je zadarmo. Máme 365 dní nato, aby sme sa pustili do spoznávania 510 miliónov km štvorcových. To je povrch našej Zeme. S klimatickými zmenami a našou vlastnou náročnosťou na spôsob života si privlastňujeme rozhodovacie právo na štandardy života. Napr. na cestovanie. Cesta v neklimatizovanom priestore sa v Európe rovná úrovni Banladéša (výber je náhodný). 

 Aj tento rok som sa vybrala (me time) za čarovnými miestami prostredníctvom programu erazmus, kým ešte môžeme. Od septembra, ak sa dostanú do vlády politické strany, ktoré už roky vyhlasujú, že chcú, aby Slovensko vystúpilo z EÚ, nám vlastne tento program ukončia. Nie iba učiteľom, ale aj študentom. Povedala by som biblicky, že "nevedia, čo činia". Prostredníctvom programu erazmus sa ja ako učiteľ a študent dostaneme na miesta, ktoré by sme nevedeli pokryť z nášho životného rozpočtu. Odchodom z EÚ nato doplatila Veľká Británia, ktorá tak stratila možnosť navštevovať európske mestá a miesta. Ani naši študenti sa tam viac nedostanú na jazykové kurzy, ktoré tiež pokrýval erazmus program. 

 Takže klíma! 7 hodín v klimatizovanom buse na Viedenské letisko. Potom 4hodinový pobyt opäť v klíme na letisku. Dve hodiny v lietadle Ryanair, kde išla širokospektrálna klíma, ktorá sa nedala redukovať a vtedy som pochopila prečo majú ľudia oblečené hoodies. A nakoniec ešte klimatická hodinovka v ďalšom buse do final destination - Hotel. Takže, ak v ten deň bol vonku tropický deň, ja som ten pocit nemala.

Viedenský Schwechat bol v mojich predstavách na piedestáli rakúskeho poriadku a vznešenosti. Po výstupe z busu som ostala už len pri poriadku, v ktorom sa ale ťažko hľadala logika. Nejasné značenie, čudná budova a nepríjemní pracovníci, napr. ako 20ročná security check freudin, ktorá po mne ziapala lebo mi nebolo jasné ako separately má byť ipad oddelený od obalu... 

Ešteže voda sa v umývadle spúšťala skôr ako som sa k nemu priblížila. U nás v Auparku musím "čarovať rukami" pod fotobunkou, aby sa spustil nejaký prúd vody, ktorý mi zmije namydlené ruky... 

Zrýchlenie odbavovania sa sa za posledné roky vyriešilo samoodbavením. Prídeš, oskenuješ, naložíš kufor na pás a modlíš sa, aby sa dostal do tvojho lietadla. Žiadna pasová kontrola, žiadne úsmevy na pracovníka, ktorý zistí, že máš 21kg kufor, ale s tým úsmevom máš už len 20kg. Priznávam, že som "old school lady", ale na letisku som stretla ľudí, ktorí leteli prvýkrát a motkali sa tam ako zombies lebo vôbec nechápali ako sa majú "samoodbaviť". Jeden pracovník to tam akože koordinoval, ale bol z nás "cestovateľských dinosaurov" tak vyčerpaný, až bol nepríjemný. 

 Predražené obchody som prešla veľmi rýchlo. Urobila som si základný make up a nastriekala na seba svetové novinky. Toto v duty free shope zbožňujem. Normálne si urobím selfie pred a po absolvovaní tohto, pre mňa, skrášľovacieho zariadenia. 

 Ryanair je spoločnosť, ktorá nechce zákazníkom preplácať svoje nedostatky, preto sa snaží "naloďovať" pasažierov asap, aby sa odchádzalo načas a manažovať všetko, čo sa deje onboard efektívne. Avšak, to sa môže skomplikovať, keď stewardka narazí na Jirku, českého inžiniera, ktorý vie odhadnúť situáciu lepšie ako ona. Jirka s rodinkou si totiž dovolil svoje ruksaky vyložiť do odkladacieho priestoru, čo dáva logiku, ale nie je to ryanair cesta. Stewardka mu jasne a potom aj dôrazne, keďže si dovolil jej oponovať, vysvetlila, že odkladací priestor je pre príručnú batožinu do 10kg a ruksaky idú pod sedadlo. Jirka si letmým pohľadom a jednoduchou kombinatorikou zrátal koľko ľudí sedí pod batožinovým priestorom už s kuframi nad hlavou a vychádzalo mu to na voľný priestor pre ich ruksaky. Giulia, talianska stewardka, nato mala iný názor, dokazujúc mu to odlietanými rokmi a skúsenosťami. Jirka si išiel svoju logiku a my ostatní sme uzatvárli v mysli stávky na víťaza. Môj víťaz bol jasneže český koumal a bolo to tak. Giulia si neodpustila nadávku v taliančine, čím len priznala, že si to nikdy neprizná... 

Tesne pred odletom zaznel bizardný oznam pre tých, ktorí by náhodou nevedeli, že toto je linka do Palerma. Ak teda necestujú do Palerma, urýchlene musia vystúpiť. Akože čooooo?

Ryanair si dovolí ponúkať relatívne nízke ceny leteniek na úkor "maličkostí", ktoré odstránil alebo pozmenil na palube. Kedysi boli na sedačkách sieťky, v ktorých boli sáčky na žaludočnú nevoľnosť alebo ste si tam dávali svoje veci, bordel a tiež tam býval inhouse magazine. Teraz si neviete ani prečítať, čo je nové v Ryanair alebo koľko stojí káva (je tam len QR code, veď predsa všetci majú smartfóny!) a svojho bordelu sa musíte zbaviť hneď, ak ho nechcete zahodiť na dlážku. Inhouse magazine síce existuje, ale ponúka ho steward štýlom chceš/nechceš? 

Moje sedadlo bolo v uličke a vedľa mňa sedel postarší rakúsky manželský pár, ktorý si asi ako jeden z mála ešte pred návštevou Sicílie listoval v sprievodcovi a kochal sa obrázkami s textom. Väčšina pasažierov pozerala do mobilu. Ja som si čítala knihu o ľudstve... 

 Pristátie bolo ukážkové a sparné Palermo nás už dávno očakávalo. Prejsť k letiskovému shuttle busu znamenalo predrať sa závojom smogu z cigariet pasažierov, ktorí nemohli vydržať a svoju prvú cigaretku si dali už na letisku. Fajčí celá Sicília! 

 Vodič autobusu bol naozaj pravý Sicílčan, ktorého nevyviedla z miery ani neznalosť iného cudzieho jazyka okrem taliančiny. Nechal nás pekne sa trápiť v koktaní talianských slov a zdalo sa mi, že ho to desne baví. Tesne pred odchodom, keď bola takmer tma a každý by už rád bol vo svojej final destination, mu zazvonil telefón. Na Sicílčana bol výber zvonenie možno netradičný, ale odzrkadľoval pravdepodobne jeho vnútornú túžbu... Zvonením bola pieseň od skupiny Alphaville "Forever young". Vodič bol buď hluchý alebo si dával načas lebo telefón zdvihol až vtedy, keď si s jeho zvučkou spievala už polovica autubusu:

Forever young

I want to be forever young 

Do you really want to live forever? 

Forever young

Čakala ma posledná hodinka v klíme, z ktorej som nasledujúci deň parádne kašľala a kýchala. A to sú tie následky našich zhýčkaných štandardov. Buon giorno Italia!