Stretnutia

Umrznutý pondelok.

Staré mesto s prázdnou atmosférou, ale snahou o vianočný jas. 

Motkám sa mestom, urobím pár fotiek a ponáhľam sa z jedného zdravotného strediska do druhého. Po poslednom zdravotnom úkone sa moje kroky uberajú do deli bistra. Žalúdok mám od rána prázdny, tak si zaslúži malú náplň. Ideálne zdravú. Otvorím obrovské dvere bistra a ako obvykle je plné. Pár stolov, pár ľudí. V rýchlosti si vyberám stôl a s ním aj prísediaceho, ktorému asi budem robiť spoločnosť. Objednám si avokádový a mrkvový chlebíček. Teším sa. Kým zaplatím, jeden zo zákazníkov sa zdvihne a odchádza. Skvelé! Mám stôl. Vezmem chlebíčky a pomaly sa presúvam k stolu. Na širokej lavici ostala taška, o ktorej som si myslela, že patrila niekomu, kto odišiel. Pán v rokoch, 60+ mi číta myšlienky a priznáva sa k taške. "Či mi vadí." "V žiadnom prípade", odpovedám. Pokračuje v konverzácii, že si tam chcel sadnúť, ale kým si objednal, sadol si tam niekto iný. Je mi ho ľúto, tak ho pozývam k "môjmu" stolu. On, celý rád, ponuku prijíma a pozýva ma na kávu. Nuž, nešetrila som dnes žalúdok, aby som ho zaplavila kávovinou, ktorú inak zbožňujem. Preto slušne odmietam. Pán sa nevzdáva a navrhuje minerálku, dokonca mi dáva na výber a záleží mu aj na teplote vody. Beriem to ako najlepší kompliment za posledných 10 rokov. Pán popýta 2 poháre. Ideme si pripiť. Na dnešný deň, na tento okamih, nato, že zdravie je najdôležitejšie. 

Keď sa pustím do mojich hojných chlebíčkov, uvedomím si, že som sa ani poriadne nepoďakovala. Medzi dvoma záhryzmi mu teda vyjadrím vďaku, že "ďakujem, že dal pocestnému napiť". Pán sa pozrel a napriamo sa spýtal, či čítam Bibliu. Nuž, veľmi nečítam, ale poznám. Vyjadril srdečnú radosť nad tým, že som sa s ním pustila do rozhovoru. Ľudia pri stoloch čumeli do mobilov alebo rýchlo zlupli svoje deli a frčali. Pán sa neponáhľal. Kam už sa dôchodca, ktorý má zadarmo dopravu a preto príde z blízkej dedinky do mesta aj pár krát do týždňa, ponáhľa? Má malé hospodárstvo a na mestskom trhu predáva v lete produkty svojej záhrady. Deli, v ktorom sedíme považuje z hľadiska výberu potravín, dobrôt a nápojov za najlepšie v meste. Pán je takým "lokálnym tripadvisorom". Myslím, že veľmi úprimne pokračuje v nevtieranej konverzácii a ja sa dozvedám, že má dcéru, ktorá končí školu a bude tiež učiteľkou. Z hľadiska náhod a najmä benefitu pre neho, považuje toto stretnutie za osudové. Dohodneme sa, že sa môže na mňa odvolať, ak si bude dcéra hľadať prácu a keďže má skvelú kombináciu, ktorú hľadáme, dievča má šancu aj bez "tlaku". Na záver sme skonštatovali, že sme asi stará škola, ktorá nemá problém sa rozprávať s ľuďmi a spríjemniť si tak deň. Dojedla som chlebíčky, dopila bonusovú minerálku, poďakovala za príma spoločnosť a prchala do práce. Zima mi vonku oziabala ruky a tak som zrýchlila. Hodina mi o chvíľu začínala a aj som mala ešte hodný kus do školy. 

Cestu som si chcela skrátiť cez úzku uličku. Zrazu sa v jej strede vyvalil z domu invalidný vozík s pani. Okolo vozíka si povytiahla veľké tašky a začala sa obzerať. Presne som vedela, čo sa stane. Ozve sa ku mne a v tom strese, či radšej budem meškať do práce a pomôžem niekomu alebo sa na ňu vykašlem, lebo sa ponáhľam, sa dostanem do boja s vlastným svedomím. Pani som pomohla. Potrebovala naložiť tašky. Bola však milá a niekoľkokrát sa poďakovala. Mňa iba šokovalo, kde v tom starom dome býva a ako sa jej podarilo skotúľať sa po schodoch. Ale nemala som čas to riešiť. Čakali ma cudzie deti, o ktorých budúcnosť sa teraz starám.

Nie sme tu sami.

Počúvajme, pozerajme sa a vnímajme.

Naše srdce to rozpozná. Lebo vie a cíti tou dušou, ktorá tam prebýva.

Obdarúvajme sa. Aj navzájom. V radosti, v láskavosti... Zázraky sa nedejú na počkanie, ale dejú sa vtedy, keď ich naozaj potrebujeme.