Ach ten LIDL 2

Už som tu písala o nemilej historke z Lidla týkajúcej sa ich komunikácie so zákazníkom a dnes sa situácia v bledomodrom zopakovala. Začínam mať pocit, že pracovníci Lidla zákazníkov nemajú radi, ba až, že nás priam majú v zuboch!

Bolo čosi po piatej popoludní a v poloprázdnom Lidli som chcela nakúpiť deťom niečo do školy. Ešteže som s dcérou riešila bicykel pred vchodom lebo inak by som si nevšimla na oranžovom papieri naškrabané, že z technických príčin je dnes platba kartou nemožná. Mala som dve eurá cash, tak sa môj nákup veľmi rýchlo scvrkol na pár croissantov. Pri pokladni som bola pomerne rýchlo. Jedna fungujúca pokladňa vytvorila aj z toho mála zákazníkov zjavný rad. Ľudia ale nenakupovali veľa, a tak sa to hýbalo. Až na jednu pani, ktorej pri pokladni pripomenuli, že dnes nie je možné platiť kartou. Zákazníčke to bolo naozaj ľúto lebo ďalší obchod je niekoľko sto metrov odtiaľto a vonku už statočne pršalo. Pokladníčka neustále opakovala, že je to všade vyvesené a dokonca jej prišla na pomoc "vysvetľovať" túto technickú závadu ďalšia zamestnankyňa, ktorá vehementne z nás všetkých robila dementov, ktorí nevedia čítať, ktorí si nič nevšímajú a pod. Ja som sa ozvala na obranu panej a schytala som to za celé tiché ovčie stádo, ktoré stálo okolo mňa.

Dokonca ešte aj jeden pán sa mi vysmieval, že neviem čítať, že je to tam vycapené. Ja som mu veľmi slušne vysvetlila, že ja som si to všimla, ale nech ľudia, preboha, aj chápu iných ľudí, ktorým behá tisíc vecí v hlave a jednoducho nevnímajú všetko okolo. V Lidli na vás čumí niekoľko desiatok reklám, oznamov, neprehľadných cenoviek (to je na ďalší príbeh). Ak máte so sebou ešte deti a sledujete svet vo výške vašich kolien, je nemožné vnímať oznamy napísané metre nad zemou.
Viete, mňa neštve technická závada. To pochopí každý normálny človek. Takéto veci sa stávajú. Neštve ma ani ako to bolo napísané. Nie každý vedúci prevádzky skončil umeleckú školu alebo nie každá prevádzka má tlačiareň. Mňa nasiera spôsob ako s vami v obchodoch komunikujú. Ani v prvom ani v tomto prípade žiaden z personálu nepoužil slová ako "prepáčte, je nám to ľúto", "prosíme o zhovievavosť a ospravedlňujeme sa vám za vzniknutý problém", "môžeme vám rozdeliť nákup, ktorý môžete zaplatiť drobnými"... Toto u nás z úst slovenského predajcu nejde a nejde. Skôr sa vyserie môj syn (ktorému to mimochodom ide ťažko) ako predavač použije "čarovné slovíčka" ospravedlnenia sa. A to stádo mlčiacich slovenských ovečiek, ktoré vie vyjadriť svoj názor asi tak v krčme pri pive, je smutným doplnkom našej črty.


PS: V DM drogérii v košickej Galérii pracovala onehdy jedna dievčina s trvácim úsmevom na perách. Ju som ju ani raz nevidela mračiť sa. Bola anjelsky milá a používala tak mäkké slová komunikácie, že mi zlepšovala deň. Dlho som ju nevidela, ale objavila sa tam nová tvár. Dievčinka, ktorej som sa raz spýtala nesmelo (lebo ja naozaj nie som odvážny človek), či mám použiť dm kartu takú alebo onakú (dostala som totiž dve rôzne). A dievčinka na mňa spustila: "Nevidíte, veď tuto máte napísané, chapete né? Ta totu máte na toto a druhú na toto, už chapete?"
A ja som pochopila.
Hneď sa mi vyjasnilo.
Ale čosi iné.