Keď v núdzi pomáha celá dedina

Veríte, že myšlienky sa zhmotňujú?
Je zlé (aj dobré) želanie uskutočniteľné?
Sme naozaj len hračkou náhody alebo sa veci dejú pre nejakú príčinu? Ja už neviem. A možno aj viem, len som stále v pochybnostiach. Keď sa život ako tak ustáli a veci sa dostanú do viac ako priamočiarej linky, príde niečo, čo zvráti daný stav. A vtedy chcete vrátiť čas. Nie o 20 rokov, nie o 10 rokov, ani o rok, ale iba o smiešnych 10 minút. Veď, čo je 10 minút oproti 4 miliardám existencie našej Zeme a čo je 10 minút oproti večnosti v nebi...? Smiešnych 10 minút by zmenilo životy mnohým ľuďom a odvrátilo väčšie tragédie ako tá, ktorá sa stala mne.
Slnečný deň, zdivočelé deti a pred nami cesta na vidiek. Zajačiky je téma numero uno v našej rodine.
Im je venovaná každá sobota, a tak tomu nebolo ani tentokrát. Moje premotivované deti utekali k autu, nevnímajúc svet okolo. Vedľa nášho sedanu-veterána zaparkovala pani v červenej novučičkej Kii. Viac blízko ako ďaleko od nášho auta. Môj syn pri otváraní dverí nechtiac roztvoril dvere dokorán, čím nimi ťukol do jej nablýskanej „Kijky“. Ja som prehadzovala sedačky z môjho ďalšieho veterána (lebo ako iste viete, stala som sa zberateľkou veteránov) a nevenovala som dostatočnú pozornosť deťom pri úkone, ktorý robia viackrát za deň. Z monotónnej činnosti ma prebral monológ majiteľky auta.

„To nevieš otvárať dvere? Pozri, čo si spravil? Musíš dávať pozor!“ Svoje slová zatiaľ venovala môjmu synovu. Ja som prišla na rad po chvíli.
„Pani, neviete, že najprv do auta ide dospelý a potom deti. Veď tu stoja aj iné autá. To sa takto nerobí! Prečo idú samé do auta?“
Nie, už sa mi nezdvíha tlak z tejto výchovnej činnosti slovenského národa, ktorý tak rád kritizuje, dáva cenné rady a pravdepodobne by rád aj riadil naše životy. Podľa diskusných príspevkov v médiách máme na 1 meter štvorcový najviac adeptov na riaditeľov Zeme a šéfov celého vesmíru. Každý by tu mudroval a tak „domudrovane“ to aj u nás vyzerá. S chladným pohľadom som sa pani ospravedlnila a dodala, že to nebolo naschvál (inak pani nemala na aute ani škrabanec) a zvrieskla na decko nech zavrie dvere a sedí v aute. Predpokladám, že pani tento zvýšený tón na pôvodcu jej problému satisfakčne uspokojil a medzi zuby som precedila „sídlisková šikana nemá hraníc“ (môj sused zabiják sa naďalej vyžíva v šikanovaní mojich detí). Neviem, čo si pani ešte myslela, ale podľa ďalšieho vývoja udalostí šípim, že mi želala minimálne podobné oškretie auta, ktoré ale v jej
prípade nenastalo. Ak je to tak, tak jej myšlienka sa zhmotnila.
Cesta na vidiek prebiehala hladko. Zabudla som na ranný incident a v horskej dedinke, kde máme starý dom so zajačikmi som zaparkovala uprostred dediny na miernom vŕšku. Nasledujúce minúty nenasvedčovali, že „zlatá vesnička“ zažije smutno-smiešnu udalosť. Keď už som sa hrabala v zemi našej mini-záhradky, ozval sa telefón.
„Si havarovala? Bo auto máš naburane v Milanovom ploce!“
„Čóóóóó???“ znel môj výkrik dolinou.

Vzala som rýchle kľúče a utekala na náves, keďže náš dom nemá priamy kontakt s hlavnou ulicou. Moja veľká mazda nestála na svojom miesta, ale sa zviezla po dedine dolu kopcom a ukončila svoje vlastné spätné „kamikadze“ naozaj v Milanovom kamennom plote. Zázračne prešla a nezapadla v rigole, ktorý sa tiahne pozdĺž plota a chválabohu po ceste nikomu neublížila. Autu sa ulomilo bočné zrkadlo a splynulo s kamenným plotom v divnej anorganicko-organickej symbióze. Otázka bola, kto do pekla ho z toho plota vyseká? Ja sama som stratila odvahu si do neho, čo i len sadnúť a pokúsiť sa nejako pohnúť, môj otec-penzista by mi veľa nepomohol a tak zostávalo iba  spoľahnúť sa na pomoc človeka v núdzi. Hovorí sa, že ľudia na dedine sú srdečnejší, viac si pomáhajú, sú spontánnejší... Nuž áno, aj nie. Áno našťastie platilo tentokrát.

Milan (majiteľ plota) nebol doma. „One man down“. Na pomoc prišiel ďalší sused, ale žiaľ vetchého výzoru, takže sa nepočítal tiež. V hlave som preberala všetkých možných použiteľných susedov. Napadli ma dvaja miestni šikovní bratia. Utekala som do ich dvora, ale žiaľ v ten deň neboli doma. Doma ale bol ich otec, ktorý má už síce 7 krížikov, ale sily za troch. Upokojil ma, že mi príde pomôcť, ale že sa najskôr naje. Veď sa musí posilniť, či nie?! Čistá poetika vesničky střediskovej. Hlava mi počítala ďalej. Neďaleko býval môj bratranec z druhého kolena. Keďže mal na mňa odjakživa slabosť, trochu som sa obávala vyvolávať v jeho žene nejaké emócie. Ešte to by tak v tejto zúfalej situácii chýbalo. Na blízkom ihrisku som si odchytila „chatkára“ – prisťahovalca, ktorému sa veľmi nechcelo, ale nakoniec sa dal presvedčiť, keď som na neho urobila psie oči. Môj otec dotiahol ďalšieho suseda, ale i tak pohnúť tonovým autom, na to bolo potrebných viacero rúk. Po ceste šla dcéra môjho bratanca-obdivovateľa a ja som to brala ako znamenie. Jemne som sa jej prihovorila, či by nezavolala ocka na pomoc. Ocko-valibuk došiel aj s bratom. Keďže bol celkom rád, že mi môže pomôcť, jeho sila narástla ako vodná bublina. Z prichádzajúceho busa som odchytila mladého chlapíka, takého úzkeho a ľahkého, čo by sa  vošiel do môjho auta a veľa by na váhe môjmu veteránovi nepridal. "Bratia Karamazovci" odkiaľsi doniesli foršňu. Dlhú mocnú dosku, ktorou podložili auto, aby kolesá nezapadli do rigolu. Vetchý pomocník odkopal motykou zeminu pri kolesách a začalo sa dvíhanie tony plechu a železa. Išlo to na 1, 2, 3 aj na hej rup. Okoloidúci aj pozerajúci im pomáhali očným pohľadom. Ja som sa cítila ako asistent režiséra v tejto dedinskej groteske a napadlo mi,  že Horná Dolná by sa bárs aj tu mohla filmovať. Jasné, že mi nebolo všetko jedno. Auto však bolo funkčné, odmyklo sa od plota, jemne ho vytiahli na cestu a odparkovali bezpečne na rovinke. Ďalší sused ešte s citom motykou vyklepal dvere, aby sa dali zatvárať a keď nerátam odtrhnutý blinker, doškrabaný a vytlčený celý bok, tak jediné, čo asi dám opraviť je bočné zrkadlo. Zvyšok si nechám ako tvrdú imidžovku môjho (ne)pirátskeho jazdenia. Na ďalšie opravy i tak nemám. Ale musím pochváliť koncern mazda za skvelé autá, ktoré sa vyrábali v minulom storočí. Solídne kusy zo solídnych materiálov. Prežijú aj slovenské samochodné kamikadze.
Otec, tak ako sa z vďaky na dedine patrí, pozval všetkých do krčmy na pivo a ja som sa vrátila k svojej záhradke.
Lebo tak sa to malo stať. Za menej dostaneš viac. Pani ráno (ne)chtiac načrtla priebeh dňa a bonus som si prevzala ja. Ťukneš a dostaneš pecku.
Mám dva veterány,
už nemám s nimi plány.
Len nech ešte chvíľu slúžia,
na cestách do dobrodružna.
Môj rešpekt za svoj výkon majú,
Oscara, ale za to nezískajú.