Nedáte lacnejšie?
Svoje prvé auto som si kúpila ako 34-ročná. Bol to ojazdený Smart. Jeden z prvých v Košiciach, v nádhernej modrej farbe s malým grafickým motívom na dverách. Najväčšiu pozornosť som vzbudzovala u malých detí. Moje auto sa im zdalo ako väčšie hračkárske auto. Bola to naozaj iba slabá polovica riadneho auta a ja som si ho, s kabelkou na sedadle spolujazdca, užívala. Po čase prišlo prvé dieťa, ktoré získalo privilégium vozenia sa na sedadle spolujazdca a kabelku som hádzala do priestoru za sedadlami, ktorému sme hovorili kufor, ale bol to iba... priestor. Po ďalšom čase prišlo druhé dieťa a to sme preskupili miestenky v aute. Staršie dieťa sedelo v priestore za sedačkami a mladšie vpredu. V tomto mini aute sa nám podarilo odviezť aj kusy nábytku, či záhradné tuje. Ak by ste nás videli koľkí vystupujeme z auta a koľko vecí odtiaľ sme vybrali, ostali by ste v nemom úžase. Dnes má Smart už viac ako 20 rokov a dožíva.
Bolo nebezpečné voziť v ňom 2 deti, preto môj strýko, v snahe pomôcť, vytiahol zo stodoly svoju starú mazdu 626. Veľkého, pohodlného sedana, aby sme sa odviezli celá rodina. Auto nebolo vôbec zlé, i keď bolo vo veku môjho Smarta. Rok sme na ňom aj jazdili, ale potom sa začalo pomalinky kaziť. Po zrelej úvahe som si povedala, že je čas zbierku veteránov obohatiť o nový štýl a rozhodla som sa investovať do nového auta. Aby som veľmi neprovokovala pred blokom s týmto rozšíreným vozovým parkom, musela som sa zbaviť najslabšieho článku... mazdy. Jej hodnota bola nízka, a tak som ju na bazoši ponúkla na súčiastky. Stovečka bola suma, ktorá by mi vrátila aspoň nejaké náklady. Do 15 minút od editu inzerátu sa mi telefón žhavil jedna radosť. Zdvihla som neznáme číslo. Na druhom konci bol mladícky hlas so silným východoslovenským prízvukom. Dohodli sme sa, že mladík príde v daný čas obhliadnuť auto. Stálo už niekoľko mesiacov a baterka bola vybitá. Keď mi však povedal "teta, môžete auto stiahnuť z ponuky bo my určite prídeme aj s nabitou baterkou", hneď mi bolo jasné, že sú to Romales. Nechcela som nikoho ošmeknúť a predávať mačku vo vreci, ale dílovať s cigánmi, to chce trochu "cigánskeho chochmesu". Môj plán bol taký - obhliadka, dohoda, podpis zmluvy a objednávka na polícii na prepis. Ich plán - bereme teraz hneď, ideme na policiu takoj.
Ale po poriadku. V dohodnutý deň sa mi rómsky mladík ozval, že "ich" niekto priviezol do Košíc, ale nevedeli nájsť moju ulicu. Nemali potuchy, že ich naviguje najlepší navigátor v meste, ale bolo to prd platné lebo s ich vizuálnou predstavou priestoru sa krútili na veľkom kruhovom objazde ako na kolotoči. Tak som im povedala, že nech ma čakajú pri Lidli, ktorý je hneď pri ňom. Bežala som čo najrýchlejšie k Lidlu, ale mojich potencionálnych kupcov som tam nenašla.
Volám. "Ta kde ste???"
Oni. "Pani, ta my sme pri Bille" Šklbol mi nerv v oku! Utekala som k Bille, ktorá je tiež pri kruháči, ale z opačnej strany. Ako som sa približovala k obchodu, skupinku podivných Rómov som identifikovala už z diaľky. Dvaja mladíci, jeden ako medvedík hnedý s bacuľatými líčkami, druhý tenký ako cverna a pani. Matka tej cverny.
Tak sme sa zoznámili a aby som nevyznela rasisticky, upustila som od komentárov, intelektuálnu úroveň rozhovoru som znížila na mínus 3 a "pozvala" túto podivnú trojicu k môjmu bloku. Chvalabohu to trvalo iba 10 minút, ale pohľad na nás bol vskutku groteskný. Cítila som sa ako sociálna pracovníčka, ktorá usmerňuje členov komunity ako sa majú dostať z bodu A do bodu B. Pred blokom som sa modlila, aby na balkónoch bolo čo najmenej mojich susedov. Sledovať nás ako obskakujeme moju starú mazdu, ako do nej cverna namontoval nabitú baterku a ako medvedík hnedý naštartoval a pohol moje zamrznuté auto muselo byť náramne tragikomické.
Nuž prvý bod sme mali za sebou a ja že ideme o tri dni na políciu. A na to začala táto minoritná skupina psychologický nátlak. "Teta, ale nás nemá kto odviezť domov, my nemáme peneži, poďte na políciu teraz, rýchlo prepíšeme a pôjdete domov..." a toto stále dookola. Nakoniec som ešte vyložila potrebné veci z mazdy do iného auta a voľky nevoľky som privolila. Keďže nikto z tejto podivuhodnej trojice nechcel šoférovať, tak som si za volant sadla ja. Vedľa mňa medvedík hnedý a vzadu cverna s mamou.
Opäť, ak by ste nás ako posádku videli, možno vy vám prebehlo hlavou, že ich veziem na nejaké mestské aktivačné práce... Auto nebolo schopné zrýchľovať, preto sme šli na druhý koniec mesta, kde je polícia, tridsiatkou. O to viac sme budili pozornosť. Pri polícii som nemohla dobre zaparkovať a preto sme preskupili sily. Medvedík ostal "strážiť" auto a ja s matkou a cvernou, ktorý mal byť oficiálnym majiteľom mazdy, sme si išli vytlačiť lístok. Obaja ma stále ubezpečovali, že to do polhodiny bude hotové. Zdalo sa, že takéto veci nerobia prvýkrát...
Nuž, došli sme takmer pred koncom vydávania poradových lístkov, čakanie trvalo 50 minút, počas ktorého som sedela s matkou cverny na jednej lavičke. Nechcela som vyzerať ako "gadžovka", ktorej smrdia cigáni. Občasné ticho som prerušila mojimi otázkami smerujúcimi k ich rodine. Matka cverny je hlava rodiny. Má osem detí. Menšia polovica žije v Anglicku. Vnúčatá tam chodia dokonca aj do školy a rodičia pracujú. Veď dostávajú za to peniaze! Pravdepodobne na Slovensku za prácu nikto neplatí... Matka ešte v Anglicku nebola, vnúčatá jej už veľmi nerozumejú, v Nižnej Myšli majú dom a potrebujú auto, bo treba chodiť ku doktorovi... Majú aj veľkú záhradu, ale nič nepestujú, bo nemá kto robiť...
Snažila som sa ešte jemne naznačiť, že moje auto nie je ideálne, a že má mnoho chýb, ale matka má šikovnú cvernu, ktorá to všetko opraví.
Došiel na nás rad. Pani pri okienku som veľmi pekne poprosila, aby mi všetko vysvetlila, že to robím prvýkrát a že som s nimi. A mrkala som pritom očami smerom k matke a budúcemu majiteľovi mojej a o chvíľu jeho mazdy. Prepis prebehol, podpísali sme aj zmluvu, ktorej ani neviem, či vôbec rozumeli. Zreteľne tam bolo napísané, že auto späť neberiem.
Na parkovisku som zinkasovala prachy, dala im všetky doklady a ľúbezne sa pozrela na medvedíka, ktorý mal ešte tú cigánsku drzosť sa spýtať, či im nedotankujem nádrž, aby došli domov! Pozrela som na neho a ubezpečila ho, že s 8 litrami dôjdu až na ukrajinské hranice. Pobrala som sa na zastávku električky a cigánsku rodinku nechala na pospas osudu.
Pár dní po transakcii som ešte chodila ako na ihlách, či sa predsa len priatelia "z tmavej štvrte" neozvú, ale kolega ma ubezpečil, že "neboj, tvoje auto tak vytuningujú, že bude behať okolo Košíc ešte pár rokov". Nuž, čo dodať? Nech im slúži!
Ale po poriadku. V dohodnutý deň sa mi rómsky mladík ozval, že "ich" niekto priviezol do Košíc, ale nevedeli nájsť moju ulicu. Nemali potuchy, že ich naviguje najlepší navigátor v meste, ale bolo to prd platné lebo s ich vizuálnou predstavou priestoru sa krútili na veľkom kruhovom objazde ako na kolotoči. Tak som im povedala, že nech ma čakajú pri Lidli, ktorý je hneď pri ňom. Bežala som čo najrýchlejšie k Lidlu, ale mojich potencionálnych kupcov som tam nenašla.
Volám. "Ta kde ste???"
Oni. "Pani, ta my sme pri Bille" Šklbol mi nerv v oku! Utekala som k Bille, ktorá je tiež pri kruháči, ale z opačnej strany. Ako som sa približovala k obchodu, skupinku podivných Rómov som identifikovala už z diaľky. Dvaja mladíci, jeden ako medvedík hnedý s bacuľatými líčkami, druhý tenký ako cverna a pani. Matka tej cverny.
Tak sme sa zoznámili a aby som nevyznela rasisticky, upustila som od komentárov, intelektuálnu úroveň rozhovoru som znížila na mínus 3 a "pozvala" túto podivnú trojicu k môjmu bloku. Chvalabohu to trvalo iba 10 minút, ale pohľad na nás bol vskutku groteskný. Cítila som sa ako sociálna pracovníčka, ktorá usmerňuje členov komunity ako sa majú dostať z bodu A do bodu B. Pred blokom som sa modlila, aby na balkónoch bolo čo najmenej mojich susedov. Sledovať nás ako obskakujeme moju starú mazdu, ako do nej cverna namontoval nabitú baterku a ako medvedík hnedý naštartoval a pohol moje zamrznuté auto muselo byť náramne tragikomické.
Nuž prvý bod sme mali za sebou a ja že ideme o tri dni na políciu. A na to začala táto minoritná skupina psychologický nátlak. "Teta, ale nás nemá kto odviezť domov, my nemáme peneži, poďte na políciu teraz, rýchlo prepíšeme a pôjdete domov..." a toto stále dookola. Nakoniec som ešte vyložila potrebné veci z mazdy do iného auta a voľky nevoľky som privolila. Keďže nikto z tejto podivuhodnej trojice nechcel šoférovať, tak som si za volant sadla ja. Vedľa mňa medvedík hnedý a vzadu cverna s mamou.
Opäť, ak by ste nás ako posádku videli, možno vy vám prebehlo hlavou, že ich veziem na nejaké mestské aktivačné práce... Auto nebolo schopné zrýchľovať, preto sme šli na druhý koniec mesta, kde je polícia, tridsiatkou. O to viac sme budili pozornosť. Pri polícii som nemohla dobre zaparkovať a preto sme preskupili sily. Medvedík ostal "strážiť" auto a ja s matkou a cvernou, ktorý mal byť oficiálnym majiteľom mazdy, sme si išli vytlačiť lístok. Obaja ma stále ubezpečovali, že to do polhodiny bude hotové. Zdalo sa, že takéto veci nerobia prvýkrát...
Nuž, došli sme takmer pred koncom vydávania poradových lístkov, čakanie trvalo 50 minút, počas ktorého som sedela s matkou cverny na jednej lavičke. Nechcela som vyzerať ako "gadžovka", ktorej smrdia cigáni. Občasné ticho som prerušila mojimi otázkami smerujúcimi k ich rodine. Matka cverny je hlava rodiny. Má osem detí. Menšia polovica žije v Anglicku. Vnúčatá tam chodia dokonca aj do školy a rodičia pracujú. Veď dostávajú za to peniaze! Pravdepodobne na Slovensku za prácu nikto neplatí... Matka ešte v Anglicku nebola, vnúčatá jej už veľmi nerozumejú, v Nižnej Myšli majú dom a potrebujú auto, bo treba chodiť ku doktorovi... Majú aj veľkú záhradu, ale nič nepestujú, bo nemá kto robiť...
Snažila som sa ešte jemne naznačiť, že moje auto nie je ideálne, a že má mnoho chýb, ale matka má šikovnú cvernu, ktorá to všetko opraví.
Na parkovisku som zinkasovala prachy, dala im všetky doklady a ľúbezne sa pozrela na medvedíka, ktorý mal ešte tú cigánsku drzosť sa spýtať, či im nedotankujem nádrž, aby došli domov! Pozrela som na neho a ubezpečila ho, že s 8 litrami dôjdu až na ukrajinské hranice. Pobrala som sa na zastávku električky a cigánsku rodinku nechala na pospas osudu.
Pár dní po transakcii som ešte chodila ako na ihlách, či sa predsa len priatelia "z tmavej štvrte" neozvú, ale kolega ma ubezpečil, že "neboj, tvoje auto tak vytuningujú, že bude behať okolo Košíc ešte pár rokov". Nuž, čo dodať? Nech im slúži!
Comments
Post a Comment