Peleho opatrenie v praxi

Pele (Pellegrini) má jednu chybu...kope za smerácku bandu a tú ja nemusím. Vcelku, ale jeho rozhodnutia majú ľudský charakter, i keď za tým médiá hľadajú populizmus a ďalšie politické prirovnania. Nekomentujem. Vo štvrtok vydal rozhodnutia, s ktorými osobne súhlasím a som pripravená ich dodržiavať. Avšak ani vo sne by ma nenapadlo ako stresujúco sa to dotkne našej rodiny.
Zatvorenie letísk avízovalo aj Poľsko a Česko, ale s minimálne 48 hodinovým predstihom. Pele to povedal 12 hodín pred začatím plynutia karanténnych opatrení. V pasci zatvorených letísk sa ocitol aj môj muž, ktorý mal odletieť do Londýna. Neviete si predstaviť ako sme zbledli, keď po 2 hodinách od Peleho oznamu nám došiel email od spoločnosti, že všetky lety sú zrušené. Cesta bola nevyhnutná a preto sa začal kolotoč možných "únosov" môjho muža z tejto krajiny aspoň do okolitých, kde ešte ako tak letecká doprava fungovala. V tejto pasci sa ocitlo niekoľko stovák občanov i cudzincov.
Nakoniec sa podarilo na ďalší deň zakúpiť letenku z Budapešti, ale to sme ešte nemali vyhrané, keďže uzatvorenie hraníc, či návrat hraničných kontrol neboli celkom jasne vysvetlené a nevedeli sme, či nás vôbec niekam pustia. Autobusová doprava na letisko sa odstrihla na 2 týždne.

Vyrazili sme popoludní. Na diaľnici smerom na Kechnec nebolo ani jediného auta. Užívala som si dva prázdne pruhy a kochala sa čudnými zákrutami, ktorými táto diaľnica disponuje. Hranicu sme prešli tak plynule, že som si ani nevšimla ako sme sa ocitli v Maďarsku. Kde sú tie kontroly? Nuž boli, ale iba na ceste na Slovensko, takže opačným smerom to nefunguje. Odpadol nám jeden kameň zo srdca.

Po ceste som zastavila na MOL čerpačke zakúpiť si matricu. Keďže po maďarsky viem iba jednu vetu, a to, že neviem po maďarsky, vykoktala som to na predavačku. Tá sa usmiala a zdalo sa, že som nebola prvá Slovenka, ktorá tam kupovala matricu. Povedala 2 dôležité slová - osobné auto a číslo. Nejako sme sa ešte rukami dorozumeli a vyplatili matricu. Nato si jej kolegyňa kýchla. Asta kuťa, mali ste vidieť tie mrazivé pohľady ľudí. Predavačka začala žartovne vykrikovať "karantén, karantén!" Jáj, ešteže niektoré slová znejú medzinárodne.
Cesta do Miskolca je plná výtlkov, zúžených pruhov, spomaľovačov a nadrozmerných kamiónov, ktoré sa ťahajú ako hady. Predbehli ma iba 3 autá s košickou ŠPZkou.  Takže minimum Slovákov týmto smerom.

Na letisko sme došli za krásneho súmraku. Letisko v Budapešti nie je veľké, ale nemá veľmi logistické usporiadanie. Kým sme našli mužov terminál, obišli sme skupinku šikmookých dievčat, ktoré ako jediné mali v ten deň na tvári rúška. I keď má Maďarsko nižší počet nakazených, neznamená to, že na letisku niet nikoho nakazeného. Cestujúcich nebolo veľa, ale ani jeden nedisponoval rúškom. O pracovníkoch letiska ani nehovoriac. Poctivo som si chodila umývať ruky až do odchodu z letiska. Muž šťastne odletel a odpadol nám druhý kameň zo stresujúcej skladačky.

Už len moja cesta domov... Som geograf a mapu mám v hlave. Na ceste na letisko sme mali navigáciu, ktorú si muž musel vziať so sebou, tak mi neostávalo iba sa spoľahnúť na maďarský tabuľový informačný systém. Keďže nie je ideálny, tak som aj poblúdila. Bola už riadna tma a ja som v tej čiernote nemala žiadne orientačné body. Nič. Ani náznak v tejto rovinatej krajine. Na ceste do Rumunska som sa ocitla až 2x, ale keďže poznám systém diaľničných výjazdov (kijarat), tak som sa dokázala vrátiť na pôvodnú diaľnicu. Tesne pred cieľom ma ešte oblafol jeden kruhový objazd, kde som v slabej viditeľnosti odbočila na Tokaj. Eš, nebolo by zlé dať si pohár vína, ale kto by ma doviezol domov. Tak som sa otočila (cez 2 pruhy) a na problémovom kruhovom objazde som zapla diaľkové svetlá, aby som lepšie videla návesné tabule. Cesta z Miskolca do Košíc bola plná ako inak kamiónov, z ktorých niektorí mali gýčové svetelné reflektory, takže, keď sa ocitli za mnou, ani som nemusela svietiť. Bolo vidno na míle.  Ešte ma poriadne vytriaslo, auto sa zašpinilo od zablatenej vozovky a bola som rada, že ma nakoniec na hraniciach aj zastavila hliadka. Policajti, s rúškami na tvári, s rešpektom stáli 2 metre od môjho auta a vypytovali sa na účel mojej cesty. Všetko som im vysvetlila s dodatkom, že idem dobrovoľne do karantény lebo si uvedomujem okolnosti. Ešte ma poučili, že nemám nikam chodiť a nech si dávam pozor. Milé.
Došla som o 10 v noci domov. Za normálnych okolností sa v piatok večer vždy nájde nejaké voľné miesto na parkovanie, ale keďže je karanténa a každý sedí doma, trvalo mi 15 minút kým som na vzdialenej ulici našla voľné miesto. Späť v krajine duchov, kde plnosť času preverí našu trpezlivosť a posunie hranice poznania k doposiaľ nepoznaným okolnostiam.

Spomenula som si na naše branné cvičenia zo základnej školy. Pripravovali nás na niečo podobné, ale asi nikto to vtedy neočakával a po páde železnej opony si každý myslel, že žiť v demokratickej spoločnosti je tá najbezpečnejšia možnosť. Po rokoch vieme, že nie je.