MAMAnotes

Desať rokov sme žili v UK, kde farbu, veľkosť, tvar nikto neriešil. Pamätám si deň, keď si moje dieťa s tmavšou pleťou, hlbokými tmavými očami, mihalnicami dlhšími ako viečko a havraními vlasmi, chceli fotiť nemecké študentky v autobuse. Taký sa im zdal cute. Na chvíľu som vtedy zaváhala, ale syn mal 2 roky, tak snáď si tie fotky s ním nezarámovali a nezavesili nad posteľ... Môj syn je dnes veľký fanda do futbalu a ME z Nemecka pozerá každý deň. V tričku Cristiana Ronalda, ktoré som mu kúpila v Ronaldovom múzeu na Madeire, dokonca aj spáva. Mimochodom Ronaldo je tmavší ako on. A tak asi šípite, o čom to bude.  Dnes som zavolala do športového klubu, ktorý prijíma nových hráčov. Tréner bol rád. Došli sme na tréning, inak mimoriadne profesionálny, aspoň pre mňa ako amatérku tak vyzeral. Chlapci a pár dievčat :-) oblečení v modrom už zarezávali na trávniku a syn sa k nim s radosťou pridal. Chvíľu to vyzeralo celkom fajn. Neprišiel si tam hľadať kamarátov, takže sa sústredil na tréning. S m

 

Umrznutý pondelok. Staré mesto s prázdnou atmosférou, ale snahou o vianočný jas.  Motkám sa mestom, urobím pár fotiek a ponáhľam sa z jedného zdravotného strediska do druhého. Po poslednom zdravotnom úkone sa moje kroky uberajú do deli bistra. Žalúdok mám od rána prázdny, tak si zaslúži malú náplň. Ideálne zdravú. Otvorím obrovské dvere bistra a ako obvykle je plné. Pár stolov, pár ľudí. V rýchlosti si vyberám stôl a s ním aj prísediaceho, ktorému asi budem robiť spoločnosť. Objednám si avokádový a mrkvový chlebíček. Teším sa. Kým zaplatím, jeden zo zákazníkov sa zdvihne a odchádza. Skvelé! Mám stôl. Vezmem chlebíčky a pomaly sa presúvam k stolu. Na širokej lavici ostala taška, o ktorej som si myslela, že patrila niekomu, kto odišiel. Pán v rokoch, 60+ mi číta myšlienky a priznáva sa k taške. "Či mi vadí." "V žiadnom prípade", odpovedám. Pokračuje v konverzácii, že si tam chcel sadnúť, ale kým si objednal, sadol si tam niekto iný. Je mi ho ľúto, tak ho pozývam k &qu

Je zaujímavé navštíviť krajinu pred a po jej vstupe do rôznych štruktúr. Chorvátsko je v Schengene, používa euro  a ponúka nové možnosti cestovania. Pár  postrehov, ktoré som zažila v auguste 2023. Doma gadžo, všade gadžo. Neočakávajte, že sa ľudia v dovolenkovom rezorte budú správať ako vy. Nebudú, lebo nie sú vy. Stretnete tam rovnakú zmes ľudí ako doma. Ľudí, ktorí sa neosprchujú pred a po vstupe do bazéna. Ľudí, ktorí si myslia, že keď fajčia za značkou "No smoking", nikotín už nepocítite. Ľudí, ktorí majú malého, milého psíka a myslia si, že sa páči všetkým dovolenkujúcim. Euro nemá všade rovnakú hodnotu.  V chorvátskom termálnom aquaparku sme na večeri stretli 2 družstvá. Jedno družstvo boli mladí chlapci z germánskeho (používam toto slovo lebo som si nie istá, či to boli Nemci, Rakúšania...) futbalového klubu. Pravdepodobne boli na sústredení. Druhé družstvo bol miešaný chorvátsky tím karate. Sedeli pri vzdialených stoloch. Nemcom nosili vyberané jedlo na strieborných

MAREK VAGOVIČ - záver knihy "Správali sa, akoby boli navždy nedotknuteľní. Predstavitelia zlatej mládeže s veksláckymi spôsobmi, ktorí sa prezentovali ako ctihodní občania. V skutočnosti poznali len tri slová: peniaze, známosti a beztrestnosť. Vo vzduchu však cítiť, že sa niečo zlomilo. Politická garnitúra, ktorá v koalícii s obchodníkmi v pozadí uniesla štát, si uvedomuje, že zašla priďaleko. Aj preto sa množia pokusy o diskreditáciu politických protivníkov a kritických novinárov. A eliminujú sa policajti a prokurátori, ktorí chceli poctivo vyšetriť podozrenia z konšpiračných bytov a luxusných rezidencií. Studená vojna za zmenila na otvorený spôsob boja. Bez zábran a pravidiel. Zdá sa, že niekomu ide o všetko." Keď som písal tieto riadky, ani vo sne by mi nenapadlo, ako mrazivo aktuálne budú vo februári 2018, keď zabili Jána a Martinu, ale aj dnes – v auguste 2023, keď sa Robert Fico znovu bezškrupulózne prediera k moci. Po knižnom debute Vlastnou hlavou nasledovala dvojka,

Stretla som sa so známou, ktorá už roky žije vo Švajčiarsku. V krajine akou sme, podľa Mečiara, mali byť aj my... Miluje Slovensko a rada sa tu vracia. Pre mňa je takým zrkadlom našich zmien. Jej manžel je Švajčiar. Slovensko sa mu páči, vidí zlepšenia, ale najpomalšie sa menia ľudia pracujúci v službách. Nuž sme to, čo tvoríme! Aká doktorka, taká storka! Po rokoch som sa rozhodla vymeniť štátnu rehablitáciu za neštátnu. Krásne priestory (i keď je to na poschodí bez prístupu pre imobilných), centrum mesta, lákadlo súkromnej sféry, o ktorej som mala predstavu, že je určite lepšia ako tá "pre väčšinu"... Nuž nie je, alebo nebola...pre mňa.  Pani doktorka otvorila dvere a napriamo sa ma opýtala s čím som prišla. Nuž s broskyňami za 2 eurá! Chcela som povedať, ale som si kusla do jazyka a v skratke vysvetlila svoj hendikep. Doktorka ma usadila a v najbližších 10 minútach, ktoré sme strávili v jednej miestnosti, sa viac venovala ťukaniu do počítača ako mojej diagnóze a jej riešeni