Otvorený list môjmu
susedovi Jozefovi O.
Prológ
Do sveta médií (priamo pred kameru) som vstúpila už dávno,
správami o potkanoch v mojom rodnom meste. Po dlhšej odmlke sa na
mediálnu scénu vraciam ako blogerka. Kyslo to vo mne niekoľko rokov a brzdili
ma aj moje dva poklady, ktorým som sa venovala. Za úprimnej podpory mojich
známych som nakoniec učinila rozhodnutie, i keď momentom, ktorý ma najviac
vyprovokoval bol incident s mojim susedom. Sadla som k môjmu novučičkému
bielučkému notebooku a vyťukala do neho všetko, čo ma v tej chvíli
ťažilo a s čím sa chcem s vami
podeliť lebo verím, že toto je aj váš príbeh (či skúsenosť).
Od gruntu
Boli dva mesiace pred zamatovou revolúciou (1989) a môj
otec dostal od hutníckeho gigantu (Východoslovenské železiarne) na dnešné
pomery veľkorysú ponuku. Nový 4-izbový byt v novostavbe, v socialistickom
paneláku tzv.pražského typu, ktorého výťah na medziposchodí odcudzuje
v súčasnosti každý stavebný
inžinier. Bolo to spravodlivé. Bez úplatkov, bez úškľabkov. A tak sme sa
sťahovali do ďalšieho činžiaku, ktorý sa stal na nasledujúcich 30 rokov mojim
stálym domovom.
Náš panelák je (ne)organizovaným živým príbytkom,
v ktorom zažívame ako sa ľudia hádajú, hnevajú, kričia, milujú, vyskakujú
z okien, sobášia sa i rozvádzajú, nekonečne dlho vŕtajú či ratujú
susedov. V paneláku sme si všetci tak trochu ako rodina. Dobrovoľne
nedobrovoľne vieme o sebe viac akoby sme chceli a museli. Osobne to
považujem za prirodzený kolobeh občianskeho spolunažívania. Aj ja som si užila
svojich susedov, nie vždy som spokojne zaspávala, alebo som sa po polnoci
zobúdzala na zavíjanie psov, či iné panelákové čudesnosti. Všetko som to nejako s malým, či veľkým
šomraním zvládala až do dňa, keď sa
z bytu nad nami začala šíriť ľudská šikana.
Mám dve malé deti, ktoré sa
hrajú, hašteria, behajú po byte, skáču po posteli, ale aj sedia a vedia sekať dobrotu. Je to dočasné
a empaticky to riešim vždy, keď to začína gradovať. Ale prišiel deň, keď
buzerácia v podobe každodenného búchania na stenu už len pri podskočení môjho
syna dosiahla level znesiteľnosti. Ďzin
bol vypustený. Naštartovala som a vybehla o poschodie vyššie pokecať
si so susedom, prisťahovalcom z Prešova. Nerada sa hádam, aj preto sa mi
tlak dvíhal úmerne jeho hlúpej argumentácii. Výrazne som ho upozornila, že si
neželám jeho "klopanú buzeráciu", ale prešovský „bimbo“ (rozumej plné brucho,
prázdna hlava), podobne ako naša vládna špička, začal urážať mňa a moju
rodinu.
Takže „milý sousede“!!!
1.
Moje dve malé deti nie sú nevychované (ako ste
povedali!), sú iba živé. Nemám doma dva kusy nábytku, ale zdravé deti, ktoré
z toho raz vyrastú. Sama pracujem s deťmi a viem ako vyzerajú
skutočne nevychované deti. A moje majú od nich na míle ďaleko. To, že vaše
dieťa nepočuť, bude asi tým, že s vami nebýva alebo sedí celý deň pri
počítači. Ale to je vaša vec. Deti, ktoré som vo vašom byte počula boli hlučné,
ale nikdy som to neriešila. Lebo to chápem.
2.
Ja som si svoje deti „nenarobila“ (ako ste mi
vykričali!). Nie som nijaká cigánka, ktorá ma deti iba z jediného dôvodu.
Nepoznáte ma a nemáte potuchy ako je ťažké dnes donosiť a porodiť
zdravé dieťa. Ale je jednoduché
kritizovať sprostým konštatovaním, čím ste sa znížili na úroveň ľudského
suterénu.
3.
NIE! Neodsťahujem sa ako ste mi kričali medzi
dverami, keďže podľa vás ja som tá, ktorej vadí vaša buzerácia a vy chcete
mať POKOJ. Pripomínate mi našich zbohatlíkov s plnými vreckami peňazí, ale
slamou trčiacou z topánok. Každého, komu nevyhovuje „váš životný štýl“,
posielate z vášho obzoru. Ale v tomto prípade, ak neviete rešpektovať
spolunažívanie v paneláku, tak si spakujte svoje veci VY, nasadnite do
tých svojich buldozérov (s ktorými zaberáte dve parkovacie miesta) a čau
párky Prešov.
4.
Mimochodom, ešte stále veríte, že som sa do
nášho paneláku prisťahovala minulý rok? Ako ste primitívne argumentovali. Takže
ešte raz, v paneláku bývam už 30 rokov, a to, že som tam nebola
v čase vášho zabývania, je len vaša naivná predstava o tom, že ste prišli
do paneláku, kde vás obklopujú dôchodcovia, a teda bezproblémoví susedia.
Pre vašu informáciu, títo dnes dôchodcovia sa sem prisťahovali v produktívnom
veku presne pred 30 rokmi spolu so mnou ako deckom.
5.
Chodíte po byte ako slon. Aj bez GPS viem
presne, v ktorej izbe sa nachádzate. Nikdy som vám neklopala na stenu lebo
chápem zákony fyziky a statiky bloku. S plávajúcou podlahou je to o to
horšie. Zvlášť pre typy ako vy. Bimbo prešovský. Aj preto mám v mojom byte
koberce. Dokonca po mojej konfrontácii ste začali chodiť ako nosorožec, v pravidelnom
a prudkom rytme. Naschvál. Veď odveta/odplata je súčasťou vášho životného štýlu.
Buzerácia od srdca.
6.
Už párkrát ste si to rozdávali (rozumej
sexovali) v nedeľu poobede v blízkosti radiátora. Hm, zlé miesto.
Znalosti z fyziky sú zjavne vašou slabosťou. Ochkanie vašej ženy sa šírilo
do priestoru. V zásade by mi to bolo jedno, až do momentu, keď sa svedkom
týchto zvukových prejavov stali aj moje deti s otázkami „Prečo tá teta tak
vzdychá?“ . Bolo to trápne. Jediné, čo som mohla urobiť, bolo zvýšiť hlasitosť
televízora. A možno vám zaklopať do rytmu? Či?
7.
Ďalšie zvukové a iritujúce prejavy mávate
vždy okolo 22.00 hod., keď je asi váš čas pre riešenie problémov. V stíšenom
paneláku vás je jasne počuť ako vulgárne nadávate a posielate vašu ženu do
piče (ospravedlňujem sa čitateľom, nie je to môj slovník). Nikdy som vám
neklopala na stenu. A moje deti vás nikdy nerušili po 20,00 hod.
8.
Opakujem a prizvukujem, moje deti sa v čase
od pondelka do piatku, od 7,30 do 16,30 nenachádzajú v byte. To, čo sa
deje po ich príchode do bytu zhruba do
20,00 hod., keď idú spať, je súčasťou
panelákového bývania a rodinného života. Ak vám to vadí, hľadajte si inú
alternatívu bývania a prestaňte šikanovať obyčajných ľudí. Ľudia nebudú
skákať, tak ako vy klopkáte na stenu. Ak to ešte zopakujete, ja už deti
prestanem okrikovať a eliminovať ich prirodzenú hravosť. Nechám, nech vám
zvyšujú tlak, tak ako vaša šikana poškodzuje moje zdravie.
BTW, dostala som fantastickú radu
od známeho. Nech predsa len predám byt. Našim tmavším spoluobčanom. Tí, ktorí
prichádzajú z Anglicka by určite mali na jeho cenu. A len vtedy
uvidíte, čo je to, keď vás irituje sused! Nie pár minút, ale 24 hodín denne!
Ošálite sa. Ešte sa vám bude o mne snívať
a zo sna budete vykrikovať moje meno, len aby som sa vrátila!
A „milý sousede“, ak chcete
mať ten svoj pokoj, ktorý akože kvôli mojim deťom nemáte, tak si s tým svojim
buldozérom s prešovskou ŠPZkou urobte výletík na Zelený dvor do urnového
hája. Tam je naozaj božský pokoj. Kochajte sa
a buďte rád, že nemáte týchto prachových nebožťíkov za susedov.
Záver
Môj sused je zabiják. Mentálny a primitívny.
Asi každý z vás máte podobného. V blokoch sa im nevyhneme. Ale všetko
sa dá riešiť a vnímať viac empaticky.
Deti sa menia a veci netrvajú večne. Ide však o charakter človeka.
A tu je zjavne problém.
Comments
Post a Comment