Hrvatska Republika opäť (2.časť)

Je zaujímavé navštíviť krajinu pred a po jej vstupe do rôznych štruktúr. Chorvátsko je v Schengene, používa euro  a ponúka nové možnosti cestovania. Pár  postrehov, ktoré som zažila v auguste 2023.

Doma gadžo, všade gadžo.

Neočakávajte, že sa ľudia v dovolenkovom rezorte budú správať ako vy. Nebudú, lebo nie sú vy. Stretnete tam rovnakú zmes ľudí ako doma. Ľudí, ktorí sa neosprchujú pred a po vstupe do bazéna. Ľudí, ktorí si myslia, že keď fajčia za značkou "No smoking", nikotín už nepocítite. Ľudí, ktorí majú malého, milého psíka a myslia si, že sa páči všetkým dovolenkujúcim.

Euro nemá všade rovnakú hodnotu. 

V chorvátskom termálnom aquaparku sme na večeri stretli 2 družstvá. Jedno družstvo boli mladí chlapci z germánskeho (používam toto slovo lebo som si nie istá, či to boli Nemci, Rakúšania...) futbalového klubu. Pravdepodobne boli na sústredení. Druhé družstvo bol miešaný chorvátsky tím karate. Sedeli pri vzdialených stoloch. Nemcom nosili vyberané jedlo na strieborných podnosoch na stôl, chorvátski karatisti si chodili k "švédskemu stolu" po štandard, kde sa dokázali obslúžiť sami. 

Kultúra nemá tiež všade rovnakú hodnotu.

Germánske futbalové družstvo pri večeri hučalo ako dnešná búrka. Mimoriadne rušivo pôsobil moment, keď im priniesli jedlo. Pri odchode od stolov si dokonca hodili loptu na zem a začali si ju smerom k dverám kopať. Na raňajkách sa doslova hodili na misu palaciniek, čím nedali ostatným deťom šancu, čo i len vidieť tieto palacinky na tanieri. Chorvátske karate družstvo som nepočula muknúť. Zdvorilo si naberali z raňajkoveho menu a dokázali sa najesť v zníženom zvukovom režime.

Ani raz som nevidela napomenúť germánskych chlapcov svojimi učiteľmi/trénermi...

Cudzie elementy

Sú okolo vás na pláži. Môžete ich vidieť, ale sú aj takí, ktorí sú blízko vás, ale vlastne nie sú. Pláž, na ktorú sme chodili nebola preplnená, čo nám vyhovovalo. Máme také pravidlo, že ak sa dá, snažíme sa byť aspoň na tri metre od vzdialenej deky. Čo si myslím zaručuje štandardné súkromie. 

Rozložili sme sa vedľa Čechov. Ako som ich pozorovala spoza mojich slnečných okuliarov, všimla som si, že Láďa, Míša, Pepa a Honza boli dobre zorganizovaná komunita. Deťom nakúpili všetky možné nafukovačky, masky do vody a lode. Dokonca som u nich videla po prvý krát "mega kačičku". Sebe zase zásobu plechovkového Karlovacko piva, ktoré konzumovali v 36 stupňovej horúčave ako ja kofolu. Ženy niekde sedeli pod slnečníkmi a vykazovali minimálnu aktivitu.

Potom si tesne vedľa nás sadla poľská rodinka v počte 6 kusov a vo vekovom rozpätí od 10 do 60 rokov. Aj napriek tomu, že sme z druhej strany mali poriadny kus prázdneho pľacu, poľská matka sa rozložila hneď vedľa našej deky tak, že bola ku mne bližšie ako môj muž. Ok, keď sa to stalo prvýkrát brala som to ako slovanskú priazeň a spolupatričnosť, ale keď sa to stalo aj na ďalší deň (pričom miesta bolo dosť), začala som sa obávať, že niekto má taký matrix. Natrepať sa niekomu do súkromia ako hlboko to ide...

A posledným plážovým elementom sú domáci Chorváti. Fajčia ako Česi pijú. Tiež si sadli vedľa nás, deti poslali do vody a traja dospelí vytiahli cigarety dlhé ako nechet báby jágy a bafkali ich akoby sa tým nikotínom trávili dobrovoľne.

Chcela som sa pozerať niekde inde, ale v tej nádhernej scenérii som videla iba prenosné wecká.  Neviem ako vyzerali zvnútra, nemala som odvahu otvoriť "Pandorinu shithole".