Nebojím sa budúcnosti, lebo sa nezmení...

Stretla som sa so známou, ktorá už roky žije vo Švajčiarsku. V krajine akou sme, podľa Mečiara, mali byť aj my... Miluje Slovensko a rada sa tu vracia. Pre mňa je takým zrkadlom našich zmien. Jej manžel je Švajčiar. Slovensko sa mu páči, vidí zlepšenia, ale najpomalšie sa menia ľudia pracujúci v službách. Nuž sme to, čo tvoríme!

Aká doktorka, taká storka!

Po rokoch som sa rozhodla vymeniť štátnu rehablitáciu za neštátnu. Krásne priestory (i keď je to na poschodí bez prístupu pre imobilných), centrum mesta, lákadlo súkromnej sféry, o ktorej som mala predstavu, že je určite lepšia ako tá "pre väčšinu"... Nuž nie je, alebo nebola...pre mňa. 

Pani doktorka otvorila dvere a napriamo sa ma opýtala s čím som prišla. Nuž s broskyňami za 2 eurá! Chcela som povedať, ale som si kusla do jazyka a v skratke vysvetlila svoj hendikep. Doktorka ma usadila a v najbližších 10 minútach, ktoré sme strávili v jednej miestnosti, sa viac venovala ťukaniu do počítača ako mojej diagnóze a jej riešeniu. V neštátnom zariadení som očakávala aspoň náznak holistického (alebo skôr whole-istického) prístupu k mojej diagnóze... Nad moje očakávania... Bolo to horšie ako v našej dobrej Novej nemocnici. Pri dokorán otvorenom okne, kde moju polonahú postavu videli obyvatelia priľahlého paneláka, si ma akože prezrela. Zamačkala pár bodov na mojom tele v štýle "tu bolí, aj tu bolí?" a skonštatovala, že "predpíšeme dajaké cvičenie". Aké však, to mi už nepovedala, keďže nás vyrušila sekretárka, ktorá jej priniesla telefón. Podala mi papier a gestom naznačili, že sme skončili... Ja, v nemom úžase, že čo teraz? Mám ísť domov? Budem už v poriadku? Vyšla som na chodbu a teda poďme akože k sestričke. Zaklopala som na iné dvere, či mi niekto vysvetlí celý proces alebo slovo "neštátne" znamená, že si zvyšok mám urobiť súkromne doma...? Sestrička, či recepčná, mi narýchlo vysvetlila, čo mi doktorka predpísala (aspoň že tak!) a že o 2 dni na 9.00 mám prísť. Ok, prišla som. O 9.00hod. nás, asi 8 ľudí, zavolali dnu. Bez nejakého "Dobrý deň", "Ako sa cítite?" a pod. nás recepčná separovala ako kapo v koncentráku, ktorý rozhodoval o pravej a ľavej strane. Jedna z nich stále znamenala plynovú komoru. Prešla som 4 procedúrami a stretla asi 3 pracovníčky. Žiadna z nich sa nepozdravila a nepredstavila a nevysvetlila, že čo vlastne bude vykonávať, načo je to dobré, ako mi to pomôže, čo môžem očakávať... A každá z nich sa ma opýtala, že na ktorej časti tela mi majú vykonať procedúru... Za 35 minút som bola vybavená a aj celkom rada, že odchádzam. Cítila som sa fyzicky napravená, ale mala som dosť revúceho rádia Expres a jeho vypaľovákov, bez ktorých by asi nedokázali mladé sestričky, či čo to boli, pracovať. Čiste holisticky by som očakávala skôr príjemnú relaxačnú muziku na dostavenie sa celkového ozdravného stavu... Ale asi tomu nerozumiem... Zišla som 30 schodov a vonku ma  prekvapilo príjemné počasie, o ktorom v predpovedi počasia nebolo reči...

Slovensko má jasný smer, 

v štýle pracovníka obchodu Pull and Bear!

Moje kroky smerovali k Auparku. Nalákali ma zľavy a s prievanom v peňaženke si iný obchodný status ako "sale" ani nemôžem dovoliť. Vošla som do obchodu Pull and Bear, kde občas majú veľkosti mojich, pre niektoré naše butiky, gigantických rozmerov. Našla som príjemné topánky, kožené, v zľave znesiteľnej k mojej peňaženke. Zamierila som k pokladni. Stál tam pán, ktorý  podľa môjho zdania, skôr niečo opravoval. Čakala som na pokyn prichádzajúceho predavača. Bola to taká "odmocnina z nitky", skôr homo ako hetero a keď na mňa vybľakol "Poďte sem!", vedela som, že zákaznícky servis je na úrovni celoplanetárneho zamrznutia v poslednej dobe ľadovej. Ťuk, ťuk, ťuk... Ešte párkrát doťukal a oznámil hláskom tureckého eunucha, že keď chcem platiť kartou, musím k inej pokladni. V ten deň som mala slušný náklad v taške a veľký dáždnik, takže som sa pozbierala a premiestnila od pokladne č. 1 k pokladni č. 3. Ťuk, ťuk, ťuk... a zaznela podobná odpoveď, že nejde terminál, že sa presúvame od pokladne č. 3 k pokladni č.1. Tam opätovne skúsil enigma ťukanie a počastoval ma cez polootvorený ústny otvor rovnakou odpoveďou pričom dodal, že sa znova premiestňujeme z pokladne č.1 k pokladni č.3. Už som bola mysľou na polceste, že to vzdám. S otvorenou otázkou v očiach som pozrela na pána, ktorý tam akože niečo opravoval, ale ten sa dušoval, že toto nie je jeho chyba. V tom predavača napadlo, či nemôžem platiť hotovosťou. Nechcela som, ale asi by som s tými topánkami neodišla, tak som povedala, že áno. To ale znamenalo opätovný presun z pokladnice č.3 k pokladnici č.1. Tu som už od neho žiadala uistenie, že je to moje posledné "sťahovanie solo človeka" v dejinách nákupu v tomto obchode. Potvrdil, že určite! Ešte sa ma opýtal obligátnu otázku, či chcem tašku za 10 centov. Keďže som mala vlastný náklad, oželela som ďalšiu tašku a podala mu dvacku. Nastal menší problém s výdavkom, ale nejako sme to vyriešili. Tu ma v rýchlosti napadol zákaznícky servis v UK, na ktorom som sa naučila ako byť prívetivý k zákazníkovi a predvídať situácie. Tak som sa nesmelo spýtala: "Nemohla by som dostať za tieto komplikácie tašku zadarmo ako kompliment?" Bolo to také skusmo. Predavač sa na mňa jasne pozrel a s výrazom Argusa Filcha (z Harryho Pottera) mi fľochol do zorného poľa: "NIE, NEMOHLA!" What? Sekundový šok vystriedala moja prednáška o tom, že presne takýto zákaznícky servis prezrádza veľa o tom, prečo sa kamenné obchody zatvárajú a že som úprimne sklamaná. Predavač vzal tašku a s výzorom "deda vševeda" (pričom vyrástol aspoň o 1cm!) mi vysvetlil, že na otázku, či mi nemôže dať tašku sa predsa podľa pravidiel slovenského jazyka odpovedá, "že nemôže"! Negatívna otázka, negatívna odpoveď. Potom, v stave vrcholného nadradenia múdrosti slovenského jazyka, mne 50ročnej žene toto šteňa povedalo, že som sa ja zle opýtala! Keby ste videli ten výraz zadosťučinenia, asi by ste nasledovali sektu márneho zatratenia. Márnosť! Ale som sa nedala a pri odchode slovne odhadla jeho ukončené stredoškolské vzdelanie pravdepodobne aj maturitou zo slovenského jazyka a ako vidím, evidentne mu to pomáha!

Ach jaj! Ale čo už, v každej situácii treba hľadať pozitíva! Takže zákaznícky servis v obchode bude asi na nič, ale táto drzá generácia je zárukou, že sa toho na Slovensku veľa nezmení... Lebo s týmto prístupom to naše vysnívané Švajčiarsko nedobehneme ani keby vymrelo.

Ako Johanka, nie z Arcu, ale z Auparku som sa vydala na cestu do rodinnej reality, v ktorej BIGmama rýchlo zabudne na tieto ľudské priekorizne. 

Pekné dni! 

PS: V slovenskom jazyku je možný dvojitý zápor. To znamená, že sa môže odpovedať aj kladne. Negatívna formulácia  zisťovacej otázky je istá forma štylistického odtieňa. Áno, je lepšie sa takémuto typu otázok vyhnúť, presne kvôli tomu, že môžu byť mätúce, ale môže sa odpovedať aj kladne. Napr. "Nemôžete mi podať kufor?", "Môžem!"