MAMAnotes

 Nezmyselné zákazy, príkazy, vyhrážky, prieky až šikana negativizujú spoločnosť a zväčšujú komunikačnú priepasť medzi ľuďmi. Ľudia sa boja objatí, blízkych kontaktov, podávania rúk. Rodina odchádza, priatelia sa mažú...  A pritom dobrota je jediná celoživotná investícia, do ktorej sa oplatí investovať. Čas, námahu, odvahu, energiu... Snažím sa dodržiavať všetky nezmyselnosti posledných mesiacov (možno aj rokov) za cenu vlastného blaha, pohodlia, rodiny a vlastného tela. Áno, je to vidieť. Každý si z tejto doby odnesie nejakú covidovú pamiatku. Ja 10kg navyše (dobre, 12!). Čakám, ako všetci, na lepšie vyhliadky, ktoré keď prídu, do týždňa sú prehlušené ďalšou jóbovkou, ktorá straší nasledujúce mesiace. Kedysi sme sa najviac obávali atómovej vojny. Každoročne sme sa pripravovali na možný nukleárny atak, hádzali sa do jám v neudýchaných plynových maskách a poznali jód ako zázračný liek na radiáciu. Teraz tu máme svätú trojicu strašiakov... covid vojna na Ukrajine globálne otepňov...

Novoročný potkan Kráľ Kto čítal Jamesa Clawella, rozpozná metaforu tohto príspevku.  Bolo skoré ráno Nového roka a okrem usoplených detí to mal byť bežný prvý deň v roku. Ale poznáte to, vždy sa niečo udeje, s čím nepočítate... Deti s pobehujúcimi sklenenými očami ledva dovideli na televízor, ktorý sa náhle vypol a s ním aj všetka digitálna technika v našom byte. A keďže sme boli nadnárodnými koncernami dotlačení k digitalizácii pomaly aj našej chladničky, jediným zdrojom informácií zo sveta "out there" ostalo naše staručké rádio. Človek si až vtedy uvedomí krehkosť naviazania spoločnosti na  médiá. Telefonáty do Orangu neviedli k ničomu, iba čo ma tam presviedčali, že problém je určite v našom byte. Kábliky (a je ich asi 8) ostali neporušené, ale na radu slečny z Call centra som ich všetky povyťahovala, poprepájala znova a znova niekoľko krát. Po niekoľkých telefonátoch o mne v Call centre určite začali pochybovať, a tak radšej vyslali handyman-a, ktorý iba potvrdil to, čo s...

 

Dovtedy som chodila s krčahom po vodu, kým nevyhlásili lockdown. Odteraz chodím po vodku do Freshu a Lidla. Z toho profitu, čo na pandemickych prekaračkách zarobia, si spoločne srkáme z krčahu ekonomickej horkosti a hádžeme perly sviniam v obchodných centrách lebo strach má najväčšie oči v gatiach. V živote som nebola v aquaparku lebo tam nemajú slamky, ktorých by som sa chytala pri topení. Verím, že raz (ne) trafená hus zagága a povie pravdu. Len nech nie je z Číny lebo neviem, či by som toho vtáka spoznala po perí. Skôr po ďalšom variante 168.mutácie korony. Prečo príde mráz iba na psa a nie na netopiera? Aby tá lož ďaleko neodletela, keďže má slušný dolet. Žobrák žobrákovi najviac závidí, ale boháč bohatému nie, lebo vie, čo všetko vie... O čo viac viem, o to viac som nešťastnejšia a preto ma už žiadny ďalší fakt o SARS-CoV-2 nezaujíma 🤧 lebo peniaze jazykom nevysekame, tak sa dajme do práce! KÁVA NA CESTU! Podporme nasich podnikateľov a kúpme si od nich kávu/čaj na cestu. Najmä tí...

Písali sa osemdesiate roky minulého storočia a ja som sa prvýkrát začala "hrať s ohňom". Nie, nestávala sa zo mňa pyromanka, iba mi rodičia dali do ruky zápalky a stala som sa súčasťou svetelných dušičkových dní. Od babky sme sa vracali do mesta na starej, ale pohodlnej embéčke, prechádzajúc malými dedinkami. V každej z nich bol už zďaleka rozžiarený cintorín, na ktorom horeli sviečky. Počas šera a súmraku to bola pastva pre oči. Tisícky svetlonosov, ktorých existencia sa končila na konci knôtika, blkotali v diaľke. Keď fúkalo, sviečky nemali šancu. Na každom hrobe bol často iba jeden sklenený svietnik, v ktorom horela hlavná najväčšia sviečka. Ďalšie sviečky boli vlastným voskom "prilepené" na kamennej doske.  Otcovia kutilovia vystrihli kúsok plechu, na ktorý sa ukladali sviečky a zčasti tak ochránili kameň alebo žulu pred voskom. Moja babka vždy zbierala roztečený vosk a používala ho na zakladanie ohňa v peci alebo na výrobu ďalších sviečkoch. Jediná sviečka, kto...

 

Keď som sa na konci minulého storočia vybrala do Veľkej Británie po prvýkrát, autobus bol jediným finančne dostupným prostriedkom. Strastiplná 32 hodinová cesta sa zdala ako cesta na opačnú stranu Zemegule. Prechádzali sme niekoľkými kontrolami, mali sme prestávky na miestach, kde bolo použitie záchoda ešte zadarmo a pasažiermi boli väčšinou mladé dievčatá - aupair-ky. Podobný stav trval do roku 2004, kedy sme sa stali súčasťou EÚ. Začala sa rozvíjať nízkonákladová doprava, ktorá si  hľadala nové destinácie aj v strednej a východnej Európe. Postupne sme prechádzali na používanie leteckej dopravy a autobusmi cestovali prevažne Rómovia. (Možno si pamätáte aféru okolo ich náhleho a masívneho odchodu do UK a Belgicka. International shame for Slovakia :-( ) Pravdepodobne ich neznalosť online priestoru, vôbec dostupnosť k takýmto službám nás na pár rokov ochránila na palubách od tohto etnika. Ich prvú prítomnosť v lietadle som začala vnímať až otvorením linky Wizzair do Košíc po roku 201...