MAMAnotes

Narodený 4. júla... Za všetkým hľadaj veľkého brata Prišli, videli a podmanili si. (Ne)chtiac sa najskôr zbavili pôvodného obyvateľstva, alebo teda aspoň jeho väčšej a bojovnejšej polovice. Krajina bola obrovská a kým prví pionieri došli na jej druhý koniec, prešlo niekoľko desaťročí. Nemali kráľa, nemuseli platiť všakovaké dane.   Okrem bolestivých zubov a možno uštipnutia hadom ich netrápil hladomor a choroby. Keďže práce v tej krajine bolo veľa a robotníkov málo, prišli na skvelý spôsob ako si zohnať lacnú pracovnú silu. Na „čiernom“ kontinente ich behali tisíce a tak sa začala poľovačka na ľudí. Prvýkrát vydrancovali tento kontinent, len aby sa mali lepšie. S pribúdajúcimi rokmi a objavovaním svojej novej krajiny potrebovali špecifické sily. A tie boli v krajinách ich predkov. Rozvoj námornej plavby len dopomohol k jednoduchšiemu presunu ľudského materiálu do zasľúbenej zeme. Keďže na modrom kontinente už...

VADEMECUM    pútnika (inšpirované Augustiánmi) Kráčam, lebo v podstate som pútnik, ktorý hľadá Boha. Kráčam, spolu s ostatnými, lebo možno máme spoločný cieľ. Verím, že ty tiež, veď vieš! Kráčam, pod slnkom, dažďom, pod mračnou oblohou. Kráčam v námahe, aby som zadosťučinila všetkým, ktorí ma sledujú. Sú tu, i keď nie sú. Kráčam, aby som sa naučila počúvať vlastné srdce, vaše kroky, prírodu a ticho. Lebo v tichu sa rodia veľké myšlienky. Kráčam aby som sa naučila vidieť, čo je skryté vo vnútri každej maličkosti. Z maličkostí si vyskladám puzzle. Puzzle vložím do mozaiky a kráčam, tak ako každý z vás... S farbami nad hlavou.

Čakacia agónia Moje deti  trpia atopickým ekzémom. Bojujeme s tým už niekoľko rokov. Známa mi odporučila ďalšiu kožnú doktorku, a tak sme sa k nej vybrali. Bol piatok. Náročná cesta v rozkopanom meste spôsobila, že na miesto sme dorazili až o 9.00hod. V prípade niektorých vyšetrení je to už bez šance. V spletitých chodbách Železničnej nemocnice sme nakoniec našli kožné oddelenie spojené s ďalšími oddeleniami s prevahou pacientov 60+.   Bola ich hromada. U našej odporučanej doktorky boli čakacie lístočky dávno rozobraté, podľa slov jednej pani už o siedmej ráno. ´Tak to bude o šťastí´, pomyslela som si. Viem, že sestričky nemajú radi vyklopávanie, a preto som radšej počkala až sa magické dvere ambulancie otvoria. Asi o 10 minút sa aj otvorili. Nižšia pani v rokoch s lesknúcou sa pleťou a nedbalo vyčesaným copom zrevala dve čísla a už aj zatvárala dvere. Dovolila som si pr...

Zadarmo sa dáva dobrá nálada Idem si tak ráno do práce mierne ospalá a zrazu na mňa zakričí dedek od zad: "Dobré ráno!" a ja tak na pol úst: "Dobré..." Poznám ho? Pýtam sa sama seba v duchu. Dedek pokračuje v konverzácii a pridáva: "Škoda, že nemáte čierne vlasy!" a mne došlo, že bude asi nasledovať úchylná poznámka a tak som iba pokrčila plecami. Dedek: "Viete prečo???", "Nie!" v duchu kričím na dedka a opäť len pokrčím plecami. A dedek zabije: "Keby ste mala čierne vlasy, tak by som vám povedal, že mi práve prešla čierna kočka cez cestu!" :-) 🐈 Dedek made my day today!

😘 Moja cesta do práce? Na zabitie! Sú medzi nami a dávajú to najavo svojou každodennou bezohľadnou jazdou. Za posledný týždeň na ceste do práce som skoro 2krát havarovala. Len vďaka “rýchlostným jazdcom”, ktorí si myslia, že to dajú. Poviem vám, dala som to ja! Som stále tu, chvejem sa pri pomyslení, že som nemusela. Len preto, že sa niekto niekde ponáhľa. Siedma/Ôsma hodina ráno je asi nejfrekventovanejším časom. Začína sa vyučovanie v školách, mnohé druhy zamestnaní majú svoj začiatok, ľudia sa niekde schádzajú kvôli biznisu. Z frekvencie áut v našom meste vidím, že v čase 15 minút pred ôsmou (tí, ktorí sa pokúšajú prísť aspoň na poslednú chvíľu) a 15 minút po ôsmej (tí, ktorí už budú meškať, ale veria na cestovanie v čase)   je najnervóznejšia premávka. Presvedčil ma o tom aj tento týždeň. Bolo ráno niečo pred ôsmou a šoférovala som do mierneho kopca na mestské sídlisko. Dva jazdné pruhy dovoľovali komforné predbiehanie najmä kamiónov a ťažkých mechanizmov. Aj pred...

Ženské peršmergy Boli krásne. Mladé i staršie. Statočné ako ich predkovia a odhodlané na všetko. Chrániť si to, čo je pre nich najdrahšie. Dlhé vlnité vlasy im viali len tak, zrkadliac sa v lúčoch slnka, alebo si neposlušné kadere uviazali šatkou. Nemotorná rovnošata mala ďaleko od "haute couture". Nepotrebovali vyniknúť. Mali ostať čo najviac nenápadné a splývať s prostredím, v ktorom sa pohybovali. Každá z týchto "chameleóniek" nosila prívesky, ktoré vážili niekolko kilogramov. Nie, neboli to zlaté reťaze, ale výstroj potrebná na prežitie. Mali rešpekt nielen v krajine, ktorá nebola ich skutočným domovom, ale báli sa ich aj Daesh. Nebola to ich životná voľba stáť v prvých líniách, ale tí, ktorí tam kedysi stáli, na tých už len s láskou spomínajú a pre nich to robia. Amara, Rojda, Gulen, Nahida sú ozajstné comrades. Nezávidia si, neohovárajú sa, nehašteria sa. Držia spolu. Bojujú a fascinujú svet. V tejto vojne, ktorá možno nebude mat jasného víťaza (a...

Prečo nechodím na pochody za slušné Slovensko? Asi preto, že toho slušného na našom území ostalo málo. A nemám na mysli politikov, ale obyčajných ľudí, vás, nás, ktorí denne chodíme po ulici, do práce, na nákupy... Známa pracuje vo vidieckej základnej škole, kde chodia aj rómski žiaci. Škola na nich poberá príspevky. V čase vraždy Jána a Martiny tam pôsobil učiteľ, ktorý pracoval na programe výskumu tohto “čierneho sentimentu”. Veľmi sa angažoval za Rómov, ale aj za podporu vyšetrenia vraždy dvoch mladých ľudí. Do školy doniesol odznaky (All For Jan),   ktoré si prisvojila len drvivá menšina učiteľského zboru. “Veď komu tým pomôžu? Kto myslel na tých, ktorí sa   pri bankrote nebankoviek vešali alebo skončili na ulici? Kto sa postaví za tých, ktorí sú súčasťou nespravodlivej mašinérie súdov?” To boli ich časté argumenty. Nuž, bol by to práve Ján. Písal aj o nich, svojimi článkami chcel dolapiť aj týchto vinníkov a práve on stál na strane všetkých, ktorí sa stali obeť...